Nikolaj Alexandrovič Berďajev

Nikolaj Alexandrovič Berďajev (rusky: Николай Александрович Бердяев) (* 18.3.1874 Kiev. Carské Rusko, † 24.3.1948 Clamart, France). Ruský filozof, predstaviteľ bohohľadačstva, čo bol nábožensko-filozofický smer v Rusku, usilujúci sa dokázať, že cieľ spoločenského vývoja spočíva v hľadaní boha a poslaním dejín je realizácia božského v ľude, vytvorenie bohočlovečenstva. Idey bohohľadačstva sa stali populárnymi najmä po porážke revolúcie 1905-1907. Hlavnými predstaviteľmi boli N.Berďajev, D. Merežkovskij, N. Minskij a i.

N.A. Berďajev sa narodil v Kyjeve v ruskej dôstojníckej rodine. Už v mladosti sa rozišiel so svojím šľachtickým stavom. Študoval právo na Kyjevskej univerzite. Pre svoju účasť v sociálno-demokratickom hnutí a najmä pre účasť v marxistických krúžkoch bol v roku 1898 vylúčený z univerzity. Prijal „malú revolúciu“ v roku 1905, no prežíval ju v duševných mukách. Vo svojich prvých prácach sa považoval za „legálneho marxistu“, čoskoro sa však stal kritikom Marxovho učenia a pod vplyvmi F. M. Dostojevského, V. S. Solovjova, P. Florenského a ďalších konvertoval na pravoslávie. Prestal byť stúpencom politickej revolúcie.

Berďajevov osobný zápas o pravdu nebol nikdy jednoduchý, ani priamočiary. Sám uvažuje dokonca o protikladnosti a kontroverznosti vlastného myslenia, o prehodnocovaní hodnôt, o potrebe nielen poznania, ale aj zmeny sveta, o neustálom hľadaní správnej cesty k pravde. Jeho myšlienková a duchovná evolúcia je toho dôkazom. Od jeho študentského nadchnutia pre marxismus vidíme u neho postupný prechod k idealizmu a konečnému ukotveniu v kresťanskej filozofii a pravosláví. Je to vývoj takmer typický pre jeho dobu a viacerých mysliteľov ruskej filozofie. Berďajev totiž nebol typom kabinetného, akademického filozofa, ktorého filozofia by bola čisto abstraktná a ktorého by nestrhol prúd dejinných udalostí, alebo ktorý by na ne vedome rezignoval. Sám v tejto súvislosti priznáva: “Hoci som vždy veľa čítal, moje myslenie napriek tomu nepramení z kníh. Nikdy som dokonca nemohol pochopiť nijakú knihu inakšie, len tak, že som ju spojil s vlastnou prežitou skúsenosťou.”. Pravá filozofia je podľa neho vždy zápasom, jeho vlastná filozofia zápasila na poli existenciálnom, na poli reálneho života, na poli dejinných udalostí a živých osudov národov i osobností. “Nič človeka neuspokojuje tak, ako jeho osud” hovorí Berďajev , pričom má vždy na mysli dejinný kultúrny a civilizačný rámec tejto osudovosti, “nakoľko kultúra je živým procesom, živým osudom národov”. Aj svoj život chápal v tesnom prepojení s kultúrnym dejinným procesom, ktorý mu dovoľoval prejaviť osobnú originalitu napriek nespočetným životným peripetiám.

Jeho aktívne zapojenie do historického diania tak bolo často sprevádzané bolestnými a dramatickými skúsenosťami. Stačí spomenúť vylúčenie z univerzity v r. 1898 za účasť v ilegálnom spolku a neskôr, v porevolučnom Rusku, sú to niekoľkonásobné uväznenia až po vykázanie sovietskou vládou za hranice v r. 1922. Spolu s celým radom ďalších ruských mysliteľov na známej “lodi filozofov” opúšťa svoju vlasť, ale neopúšťa svoje základné presvedčenie o slobode človeka, osobnej integrite a jeho poslaní hľadať pravdu. Berďajev žije najskôr v Berlíne, ale napokon sa natrvalo usadzuje v Paríži. Tu napísal vlastne všetky svoje najvýznamnejšie práce, ktoré ho preslávili po celom svete. Ale spomenieme aj práce z predchádzajúceho obdobia, lebo si tiež zasluhujú výraznú pozornosť. Stačí uviesť aspoň: Filozofia slobody (1911) a Zmysel tvorby (1916). Z obdobia emigrácie sú známe: Zmysel dejín (1923), Pokus o filozofiu samoty a komunikácie (1934), Duch a realita (1937), O otroctve a slobode človeka (1939), “Ruská idea” (1946), Pokus o eschatologickú metafyziku (1947), Samopoznanie. Pokus o filozofickú autobiografiu (1948) a Ríša ducha a ríša Cisárova, ktorá vyšla až posmrtne v r. 1949.

V rokoch 1926-1939 vydáva v Paríži aj slávny časopis Puť (Cesta), ktorý združoval mnohých náboženských mysliteľov, filozofov a teológov. Už názov tohto časopisu napovedá, že ide o cestu človeka, cestu, ktorá niekam smeruje a vedie ho. Pre Berďajeva to bola cesta k transcendentnému svetu ducha, ktorý jediný - v Kristovi-Bohočloveku je schopný oživiť zvecnený svet, obnoviť duchovnú podstatu človeka a jeho kultúry. A na tejto ceste neochvejne kráča filozof slobody a ochranca tvorivých hodnôt v samotnej ľudskej osobnosti. Po takejto životnej ceste kráčal aj sám Berďajev, ktorý slobodu svojej osobnosti manifestoval po celý život. Zomrel ako pravoslávny kresťan, ale nikdy neprestal byť nekonformný a slobodný aj vo vzťahu k cirkvi ako organizovanému sociálnemu inštitútu v dejinách ľudstva, ktorý, podľa neho, tiež podlieha zákonom objektivizovaného sveta a preto sa nachádza aj v moci svetskej.

Najvýraznejšia práca, v ktorej pojednáva o téme kresťanstva v súčasnosti je práca „O hodnote kresťanstva a nehodnosti kresťanov“. V tejto knihe sa Berďajev hlavne venuje analýzam väzieb človeka k vesmíru a prírode a tiež vzťahovej súvislosti človeka a spoločnosti. Ide predovšetkým o ponímanie človeka, ktorý je súčasne prírodnou, sociálnou i duchovnou bytosťou. V tomto smere Berďajev veľmi dobre vie, že poznávanie človeka môže byť rozmanité: “Poznanie človeka môže byť orientované rôzne, môže vychádzať z vlastného svetla, zo svojej božskej podstaty, alebo z vlastnej tmy, z vlastnej podstaty živelnej, podvedomej a démonickej. A môže tomu byť preto, že je dvojakou protikladnou bytosťou, bytosťou v najvyššom stupni polarizovanou, božskou a zvieracou, vysokou i nízkou, slobodnou i otrockou, schopnou vzopätia i pádu, veľkej lásky a obeti i veľkej krutosti a bezmedzného sebectva”. Podobne na iných miestach, kde hovorí o človeku, tvrdí: “Zároveň je bytosť slobodná i otrocká, so sklonom k obeti i láske, i k egoizmu, je v ňom vznešené i nízke, čo v sebe nosí obraz Boží i obraz sveta prírodného i sociálneho.”. Človek je otrokom i kráľom prírody, je jej časťou, ale sám je aj celkom, no predovšetkým je človek v tomto ohľade tragická bytosť, pretože smrť nesmrteľnej bytosti upriamenej na nekonečno je naozaj tragická. Keby bol človek len prírodnou, konečnou bytosťou, jeho smrť by vôbec nebola tragická, ale keďže je postavenie človeka určované duchom, slobodou a skrze tieto duchovné sily nie je podriadený prírode, ale ju transcenduje, je jeho existencia tragická. Všetky spomenuté dimenzie vzťahov tak vypovedajú o človeku ako prírodnej a duchovnej bytosti zároveň, bytosti, ktorá v sebe nesie obraz božského a svetského (prírodného a sociálneho), bytosti, ktorej existencia je veľmi tajomná, rozporuplná, paradoxná, ba ako bolo spomenuté priam tragická.

Vo svojej ďalšej práci “O otroctve a slobode človeka” napísal: “Človek je hádanka a dosť možné i najväčšia hádanka sveta. Nie ako živočích, ani ako bytosť spoločenská, ako časť prírody a spoločnosti, ale ako osobnosť, ba práve ako osobnosť. Celý svet je ničím v porovnaní s ľudskou osobnosťou, s jedinečnou ľudskou osobou, s ojedinelým ľudským osudom”. Takže aj keď na jednej strane platí, že každá existencialita, podotýka Berďajev, je rozporná a aj človek je bytosť protikladná polarizovaná, na druhej strane to ale nevylučuje vytvorenie našej vnútornej, osobnej jednoty, ktorá vypovedá o našom duchovnom svete, o našej dôstojnosti, o svete našej slobody. “Existencia osobnosti predpokladá slobodu. Tajomstvo slobody je tajomstvo osobnosti” . Pravá jednota našej osobnosti je pritom existenciálnou, nie logickou záležitosťou, takže platí: “Osobnosť je absolútnym existenciálnym stredom” a tiež: “Osobnosť ako existenciálny stred predpokladá schopnosť vcítenia do utrpenia i radosti”.

V knihe „Duch a realita“ Berďajev vytvára pojmový a metodický aparát potrebný k filozofickému uchopeniu ideí bohoľudskej duchovnosti. Problémom je, či sa kategória bytia, ktorú vypracovalo racionálne myslenie, dá aplikovať na ducha alebo na Boha. Apofatická mystická teológia popiera možnosť aplikovať kategóriu bytia na Boha, pokladá Boha za superbytie, ba dokonca za nebytie, čo platí aj pre filozofické poznanie ducha. Duch nielenže nie je objektívnou realitou, ale nie je ani bytím v zmysle racionálnej kategórie. Duch nikde a nikdy nefiguruje ako reálny predmet. Filozofia ducha nemôže byť filozofiou bytia, ontológiou, ale filozofiou existencie. Duch nie je inou realitou, ani realitou objektov, je realitou v inom zmysle. Keď použijeme Kantovu terminológiu, v ktorej sa napokon samo slovo duch nevyskytuje, možno povedať, že realita ducha je realitou slobody, a nie realitou prírody. Duch nikdy nie je objektom a realita ducha nie je realitou objektu. V takzvanom objektívnom svete niet takej prírody, vecí, objektívnej reality, ktorú by sme mohli nazvať duchom. Preto je také ľahké popierať realitu ducha. Boh je duch, a preto nie je objekt, ale subjekt.

V knihe „Sebapoznanie. Pokus o filozofickú autobiografiu“ sa Berďajev, nazývaný často aj filozofom slobody, vo svojom myslení zaoberal predovšetkým úplným oslobodením osobnosti v prospech tvorivej slobody. Kniha je autorovým autoportrétom a zároveň zhrnutím jeho videnia sveta.

Výbornú analýzu ruského komunizmu Berďajev spracoval v knihe „Pramene a zmysel ruského komunizmu“. Berďajev tvrdí, že „ruský komunizmus je tradičnejší, než si ľudia obyčajne myslia, je transformáciou a deformáciou starej ruskej mesiášskej idey“, má jednoducho dlhoročnú tradíciu. V knihe vystupuje celá galéria postáv ruských revolucionárov, čudákov, rojkov i praktikov , anarchistov a nihilistov, konštitučných demokratov, sociálnych revolucionárov, socialistov a komunistov, boľševikov i menševikov. Ten kto chce chápať dušu Ruska a jeho dejiny a politiku tak naozaj najlepšie sú knihy Ruska idea a Pramene a zmysel ruského komunizmu. Tieto knihy nahradia desiatky teoretických analýz a politologických úvah západniarov, idú k jadru veci.

Berďajevova posledná práca “Ríša Ducha a ríša cisárova” je vyvrcholením jeho osobnej cesty a skúmania. Obrazne povedané, Ríša Ducha je tu vlastne symbolickým vyjadrením kráľovstva Božieho ako duchovného života človeka. Porozumieť tejto ríši možno len vďaka súvzťažnosti s Ríšou cisárovou, symbolizujúcou moc, štát alebo kráľovstvo tohto sveta. Pochopiť rozdielnosť, ale aj vzájomné prepojenie týchto ríš, je údelom človeka, jeho vznešeným i dramatickým osudom. Tým človek duchovne rastie, ale sa aj pokorne skláňa a nesie v sebe obraz vyššieho bytia, nesie v sebe existenciálne jadro univerzálneho zmyslu. Posolstvo, zakomponované do týchto myšlienok je veľmi priezračné a nabáda človeka “odpovedať svetu i Bohu” aj v dnešnej dobe.

spracoval podľa J.Letza a iných zdrojov D.Sulík