Juraj Hradský Knihy

Dějiny bodných, sečných a úderných zbraní s ukázkami a popisem techniky zpracování kovů a práce s materiálem. Text doprovázen řadou ilustrací.

História dnešnej mestskej časti Bratislavy, pôvodnej obce.

Málokdy se nám dnes již podaří nahlédnout přímo do válečného dění. A to zejména pokud se jedná o první světovou válku. Chtěli bychom proto čtenáři nabídnout takovéto nahlédnutí formou autentické výpovědi osobního příběhu jednoho z jejích účastníků, který si ho zaznamenával do svého deníku. O to významnější je fakt, že autorem zápisků není nikdo jiný než Elo (Elemír) Šándor, slovenský spisovatel a publicista, autor trojsvazkového humoristického románu Sváko Ragan z Brezovej. Ve svém deníku popisuje bojové nasazení v oblasti Bukoviny, která je dnes částí severního Rumunska a západní Ukrajiny. Bojovala zde proti sobě vojska rakousko-uherské a ruské armády se střídavými úspěchy, naproti tomu ale s obrovskými ztrátami na obou stranách. V úvodních kapitolách je popsána situace v rakousko-uherské monarchii těsně před první světovou válkou, jakož i příčiny jejího vzniku a důsledky tohoto válečného konfliktu, které ovlivnily dění nejen v Evropě, ale i mimo ni.

Slovník, který vychází už v druhém vydání, předkládá v 85 000 hesel co nejšíře zpracovaný lexikální materiál maďarského spisovného a hovorového jazyka, doplněný o odborné názvosloví různých vědních oborů a technických odvětví, o terminologii právní, obchodní, ekonomickou, sportovní, vojenskou apod. Zachycuje i starší výrazivo, nezbytné k pochopení stále živých děl klasiků maďarské krásné literatury. schovat popis

Geografická poloha v hraničnom trojuholníku, v blízkosti Dunajského veľtoku, oddávna predurčovala Jarovce, aby sa stali dôležitou križovatkou obchodných ciest, vojenských ťažení, či prosperujúcim a strategicky dôležitým hospodárskym a ekonomickým zázemím. Na tomto území sa nachádzalo súvislé osídlenie od prehistorických čias až po súčasnosť. Dôležitým medzníkom v histórii obce bol príchod Chorvátov. Autori mapujú históriu Jaroviec do polovice 20. storočia, kedy 15. októbra 1947, na základe Parížskej dohody, boli spolu s Rusovcami a Čunovom, pričlenené k Československu. Kniha vychádza k osemstému výročiu prvej písomnej zmienky o Jarovciach 1208 – 2008.

Až do konca 19. storočia sa v Prešporku verejne popravovalo, pričom tieto miesta dnes pripomínajú len záznamy v súdnych knihách. Popravovalo sa na Hlavnom námestí, pri Kostole sv. Trojice a na iných lokalitách. Kniha Juraja Hradského dokumentuje bratislavských majstrov katov, ich remeslo a súdne záznamy o obvineniach, mučení a trestoch. Kati, považovaní za bezcenných, kedysi užívali úctu a vážnosť, keďže ich práca bola nevyhnutná pre dodržiavanie práva. Na základe hrdelných rozsudkov mestského súdu kat zbavoval mesto zločincov, ktorí ohrozovali obyvateľov. Spôsoby popráv boli rôzne, najpotupnejšie bolo obesenie. Kat vykonával rozsudky, ktoré zahŕňali aj mučenie obvinených. Tieto činy sa diali na základe rozhodnutí richtára a mestskej rady. Napriek tomu, že kat bol potrebný pre poriadok v meste, ľudia sa ho báli a opovrhovali ním. Kati žili oddelene, mali zakázané prechádzať hlavným mestským bránam a v spoločnosti slušných občanov boli vyvrheľmi. Ich úlohy, ako odchytávanie túlavých zvierat, boli nevyhnutné, no spoločnosť ich odmietala. Zároveň však niektorí ľudia tajne vyhľadávali ich pomoc, čím sa vytváral rozpor medzi strachom a potrebou.

Svedectvo Štefana Kiripolského – bývalého reportéra rádia Slobodná Európa a politického väzňa o praktikách totalitného režimu v ČSSR v 50. až 80. rokoch 20. storočia. V roku 1954 sa emigrant Kiripolský stal obeťou politického únosu: KGB a ŠtB ho z Viedne uniesli späť do Československa. Nasledujúcich 15 rokov prežil v šiestich väzniciach a tomuto obdobiu venoval najväčšiu časť svojho rozprávania. Jeho súčasťou sú aj spomienky na prominentných spoluväzňov - generála Antona Rašlu, Gustáva Husáka či biskupa Pavla Gojdiča. Hoci bol Štefan Kiripolský po roku 1989 rehabilitovaný, svoj príbeh sa až do konca života neodvážil zverejniť.

Autor knihy upriamuje pozornosť na postavy dejín, ktoré sa svojím životom, skutkami a činnosťou zapísali do našej histórie. Pritom vôbec nie je podstatné, že niektoré z nich sa na území dnešného Slovenska nenarodili, či sa k slovenskej národnosti priamo nehlásili. Tu však pôsobili, túto krajinu zveľaďovali, chránili so zbraňou v ruke aneraz aj obetovali svoje životy. Boli to panovníci, šľachtici, dôstojníci i prostí vojaci. Tento kus zeme im prirástol k srdcu, venovali mu svoju priazeň, mali tu svoje domíniá, vybudovali si tu domovské zázemie.

Čestná stráž prezidenta Slovenskej republiky nie je iba turistickou atrakciou a ozdobou Prezidentského paláca. Je zároveň symbolom, jedným z atribútov slovenskej štátnosti. Jej história siaha k počiatkom konštituovania prvej Česko-Slovenskej republiky, avšak korene osobných stráží treba hľadať v dávnej minulosti. Knižné dielo autora, ktorý bol svojho času jedným z príslušníkov tejto elitnej jednotky, sprevádza čitateľa dejinami telesných stráží a ich pokračovateľov – čestných stráží, ktoré dodnes neodmysliteľne patria k oficiálnej symbolike moderných štátov. Osobitne sa zameriava na dejiny osobných stráží v Uhorsku a na čestné stráže prezidentov ČSR a Slovenskej republiky. Prináša množstvo zaujímavých ilustrácií a informácií o kolorite týchto elitných jednotiek, ich výstroji a výzbroji, o aktivitách nad rámec samotného výkonu strážnej služby, o osobnostiach, ktoré utvárali ich dejiny.

Kniha Napoleon a Bratislava 1805, 1809 pripomína dvesté výročie podpísania tzv. bratislavského mieru v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca dňa 26. decembra po bitke pri Slavkove. Týmto aktom prakticky zanikla Svätá ríša rímska nemeckého národa a jeho dôsledky dopadli na ďaľší vývoj Európy. Obyvatelia a návštevníci Paríža často ani nevedia, že ulica Rue de Presbourgh neďaleko Champs Elysée je pomenovaná podľa metropoly Slovenska. V Paríži na Napoleonovom Víťaznom oblúku má svoje miesto i reliéf, pripomínajúci slávne víťazstvo v bitke „troch cisárov“ pri Slavkove 2. decembra 1805. Na základe dobových dokumentov autor popisuje život v Prešporku počas pobytu napoleonských vojsk pri podpisovaní mierovej zmluvy. Uzatvorenie mieru malo mestu a krajine zaručiť na dlhý čas pokoj a prosperitu. Už v lete roku 1809 po bitke pri Wagrame sa Napoleon do Prešporka vrátil. Jeho vojská mesto drancovali a ničili ostreľovaním z južného brehu Dunaja. Časť mesta spolu s Hradom sa vtedy premenila na dymiace spálenisko.

Obec Lamač leží na úpätí Malých Karpát severne od Bratislavy. V 16. storočí sa tu usídlili chorvátski kolonisti. Stáročia bola vinárskou, poľnohospodárskou a ovocinárskou zásobárňou pre prešporské trhy. Najvýznamnejšou udalosťou v dejinách Lamača – Blumenau bolo posledné dejstvo Prusko-rakúskej vojny, ktoré vošlo do dejín ako „Bitka pri Lamači“. Oveľa dôležitejšie v živote obyvateľov obce však vždy boli tzv. „malé dejiny“ – každodenný život, ktorý sa odvíjal od tradícií a zvykov, zachytený aj v povestiach, ktoré sa odovzdávali z pokolenia na pokolenie. Tvorili ich významné osobnosti, remeselníci, umelci, ale aj inštitúcie ako kostol, škola či miestne spolky. V roku 2016 si obec pripomína tri najvýznamnejšie udalosti svojich dejín: 725 rokov od prvej písomnej zmienky, 150 rokov od Bitky pri Lamači a 70. výročie pripojenia k Bratislave.

Po víťazstve pruskej armády v bitke pri Hradci Králové, 3. júla 1866, sa rakúske vojská presúvali k Prešporku, kde mali zabrániť v postupe na Viedeň. Bitka pri Lamači ukončila Prusko-Rakúsku vojnu na poludnie 22. júla 1866, kedy vstúpilo do platnosti prímerie. V dôsledku prehratej vojny musel cisár František Jozef I. prijať veľa pokorujúcich opatrení s obrovskými územnými aj finančnými dôsledkami. Autor zaznamenáva priebeh bitky a udalosti odohrávajúce sa v priľahlých obciach, rokovania predchádzajúce podpisu mierovej zmluvy v Mikulove a následne v Prahe. Popisuje charakter a stav nepriateľských armád, analyzuje jednotlivé zbory, ich výstroj a výzbroj, predstavuje veliteľov a padlých oboch armád. Z dobových kroník poznávame aj život v Prešporku, Lamači, Dúbravke, Záhorskej Bystrici a v Devínskej Novej Vsi krátko pred samotnou bitkou.