Ján Smrek
16. prosinec 1898 – 8. prosinec 1982
vl. menom Ján Čietek, pseudonymy Ilia Volžanin, Ilja Volžanin, Ján Čietek-Smrek, Ján Smrek, Janko Smrek, Larix a i. (* 16. december 1898, Zemianske Lieskové (časť obce Melčice - Lieskové) – † 8. december 1982, Bratislava) bol slovenský básnik, spisovateľ, redaktor, publicista, vydavateľ a organizátor kultúrneho života. Narodil sa v rodine maloroľníka a vzdelanie získaval v ľudovej škole v Kochanovciach a po smrti svojho otca (v roku 1907) sa stal chovancom evanjelického sirotinca v Modre. V rokoch 1913 - 1917 sa vyučil za obchodníckeho pomocníka a vo vzdelávaní pokračoval až po 1. svetovej vojne, keď v rokoch 1919 - 1921 študoval v modranskom učiteľskom ústave a v rokoch 1921 - 1924 na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave, štúdium však nedokončil, pretože ho naplno zaujala práca novinára. Krátko pracoval na Dolnej zemi a u Makovických v Ružomberku, v roku 1917 pracoval tiež v obchode u Fedora Houdka. V rokoch 1917 - 1918 sa dostal ako vojak rakúsko-uhorskej armády na palestínsky front, kde ochorel na maláriu.
Neskôr pôsobil v roku 1924 ako novinár v redakcii Slovenského denníka a v rokoch 1925 - 1929 bol redaktorom Národných novín v Martine. V rokoch 1925 - 1938 redigoval v pražskom Mazáčovom nakladateľstve Edíciu mladých slovenských autorov (EMSA). Kvôli tejto práci sa aj v roku 1930 presťahoval do Prahy, kde neskôr začal vydávať literárny časopis Elán, ktorý vychádzal až do povojnových čias. Na začiatku 2. svetovej vojny sa však vrátil späť na Slovensko, kde sa usadil v Bratislave a časopis Elán sa stal časopisom Spolku slovenských spisovateľov. Počas vojny založil Komornú knižnicu Elánu, ktorú viedol aj po jej prevzatí nakladateľstvom Slovenský spisovateľ v roku 1950, no v rokoch 1945 - 1948 pracoval ako prednosta kultúrneho odboru na Povereníctve informácií. Po roku 1948 ako básnik upadol do nemilosti, mal zakázané písať, jeho diela prechádzali cenzúrou, a tak sa viac venoval prekladom.
Zomrel 8. decembra 1982 v Bratislave. Pochovaný je v Martine na Národnom cintoríne. Vďační rodáci mu odhalili v roku 1988 pri príležitosti jeho nedožitých 90. narodenín na budove Obecného úradu v Melčiciach - Lieskovom pamätnú tabuľu. Jej autorom je akademický sochár Igor Mosný z Trenčína. Pri príležitosti 100. výročia narodenia Jána Smreka bol v auguste 1998 odhalený pamätník v novovybudovanom parku v Melčiciach - Lieskovom.
Jeho prvé literárne pokusy vznikli už počas stredoškolských štúdií v roku 1916, kedy začal posielať svoje diela do Slovenského denníka a neskôr tiež do Národných novín v Martine. Tu publikoval prvé besednice, správy a publicistické články. Svoje básne uverejňoval aj v časopisoch Živena, Slovenské pohľady, Zlatá Praha, Lidové noviny, Evanjelický posol spod Tatier, Tvorba T, Cirkevné listy a i.
Svojou tvorbou sa radí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenskej literárnej tvorby v 20. storočí. Jeho básnická tvorba sa vyznačuje jednoduchosťou a melodičnosťou a vo svojich dielach vyjadruje najmä lásku k človeku a životný optimizmus. Stredobodom jeho pozornosti bola často aj žena ako symbol mladosti, krásy a základnej hodnoty života. Vo svojich básniach definoval zásady svojej poetiky. Poslaním poézie je podľa neho vyvolávať najmä pocity krásna a harmónie, pričom presadzoval názor, že báseň má byť citová a muzikálna.
Spolupracoval so slovenským hudobným skladateľom Jánom Cikkerom na librete opery Beg Bajazid a je aj spolutvorcom libreta opery Mr. Scrooge (Tiene) . Medzi spolupracovníkmi - hudobnými skladateľmi je Frico Kafenda, ktorý skomponoval na slová básnika cyklus troch piesní: Listy, Okúzlenie a Pieseň. K Smrekovej poézii si našiel cestu aj Eugen Suchoň. Okrem iných skladieb skomponoval na slová Jána Smreka k 50. výročiu Speváckeho zboru slovenských učiteľov skladbu Slovenská pieseň pre mužský zbor. Jeho poézia poslúžila aj Andrejovi Očenášovi, Otovi Ferenczymu a Alfrédovi Zemanovskému.
Okrem vlastnej tvorby sa venoval (najmä po roku 1948) prekladom z maďarčiny (Endre Ady, Attila József, Sándor Petőfi), francúzštiny (Villon, Pierre Corneille), ruštiny (Alexander Sergejevič Puškin), poľštiny (Julian Tuwim) a turečtiny (Nazim Hikmet).