Juraj Dolník Knihy

Druhé vydanie tejto publikácie je rozšírené o jednu kapitolu: pripojila sa VIII. kapitola pod názvom Jazyk a komunikácia. Nejde, prirodzene, o komplexný výklad tejto témy, lebo veď ide o všeobecnú jazykovedu. Z rozličných prístupových možností autor si zvolil postup, ktorý je založený na štvoraspektovom (resp. päťaspektovom) modeli jazykovej komunikácie, ktorý mu poslúžil ako výkladový pôdorys, čiže tému rozvíja pod týmito aspektmi. Ide o vecnoobsahový, sebaprezentačný, vzťahový a apelový aspekt jazykovej komunikácie, ku ktorému sa voľne pripája informačný aspekt.Vo výklade sa objavujú nové pojmy, ale oživujú sa aj také, ktoré sa vyskytujú už v predchádzajúcich kapitolách, pravda, dávajú sa do nových súvislostí, resp. venuje sa im väčší výkladový priestor (veľmi výrazné je to pri výklade metafor). Kniha je určená lingvistom, doktorandom orientovaným na jazykovedu, resp. na filológiu v najširšom zmysle, študentom v študijných odboroch dotýkajúcich sa priamo alebo nepriamo jazyka a jeho používania, ale aj širšej odbornej verejnosti zaujímajúcej sa o rozličné otázky spojené s poznávaním jazyka v najrozličnejších aspektoch.

Jazyk vzniká zo sociálnej praxe a súčasne ju formuje, reprodukuje a rozvíja. Je prostriedkom na zachovanie sociálneho života a prispôsobenie sa meniacim potrebám členov spoločnosti. Pre pochopenie jazykovej reality je nevyhnutné zohľadniť existenciu jazyka v sociálnej praxi. Kniha ponúka komplex konceptov, ktoré sú kľúčové pre pochopenie interakcie nositeľov jazyka v komunikácii a ich vplyvu na kultivovanie sociálneho života. Zdôrazňuje kultúru jazykovej komunikácie ako prostriedok kultúrneho vzostupu a ukazovateľ kultúrnej úrovne spoločnosti. V tomto rámci sa objasňuje inkluzívna komunikácia, podporujúca sociálny pohyb k inkluzívnej spoločnosti, a rekonštruujú sa procesy formovania subjektu takej komunikácie. Výklady sú založené na analýzach z perspektívy praktického jazykového odborníka, ktorý ovláda jazyk prostredníctvom praxe, čo môže viesť k konfliktu so školeným odborníkom. Tento konflikt odhaľuje rozpor medzi jazykovým citom a teoretickými znalosťami. Sledovanie jazyka z pohľadu jazykovej praxe vedie k otázke autentického kultivovania jazyka a podnecuje kritické vyrovnávanie sa s konceptmi jazykového znaku a systému. Kniha je určená lingvistickej odbornej verejnosti a môže zaujať aj odborníkov v sociálnych a humanitných vedách, ako aj študentov tretieho stupňa univerzitného štúdia.

Obsahom monografie je výklad rozmanitých aspektov jazyka viac alebo menej viditeľne spätých s jeho silou. O sile jazyka sa explicitne hovorí v prvej kapitole, ozrejmujúc humboldtovský spôsob myslenia o tomto jave a využívajúc jeho inšpirácie. Výklad však smeruje aj k tomu, aby sa jazyk prejavil v základoch kultúry a nakoniec sa ukázal fundamentálny metodologický problém uchopovania jazyka, formulovaný ako protiklad „jeden jazykový svet vz. dva jazykové svety“. Ďalej sa jazyk kladie do sveta kulturológie a sociálnych významov, aby sa ozrejmila idea, že sila jazyka je silou kultúry a naopak, ako aj tézy, že sila spisovného jazyka je skrytá v jeho sociálnych významoch. Potom sa jazyk posúva do perspektívy cudzosti a sila jazyka sa spája s otázkou, ako pôsobí jazyk na formovanie a zmeny v interetnických vzťahoch, a teda v interkultúrnej interakcii. Fenomén cudzosť sa objavuje aj v translatologickom kontexte: prekladanie sa vníma ako konfrontácia pôsobenia síl dvoch jazykov a vyrovnávanie sa s problémami, ktoré sa vynárajú pri vnášaní východiskového textu do cieľového kultúrneho prostredia vzhľadom na silové diferencie jazykov. Kniha je ponukou odborníkom v spoločenskovedných disciplínach, ktorí sa zaujímajú o otázky vyplývajúce z pôsobenia jazyka na jednotlivcov aj kolektívy.

Autor v publikácii reaguje na tri fundamentálne otázky: Z čoho vzišla teória spisovnej slovenčiny a jej kultivovania? V čom spočíva odborný spor, ktorý je sprievodným príznakom vedeckého poznáva