Ján Šafin Knihy

Monografia hovoriaca o fragmentoch z dejín učenia o Sofii, všeobecne povedané, v dvojakom zmysle: teologickom a morálno-praktickom, chápajúc pod týmto pomenovaním raz Božiu vlastnosť, inokedy ľudskú kvalitu, viacmenej darovanú zhora. Božská Premúdrosť, hebrejsky Chokmah, grécky Sofia predstavuje podľa slov Alexeja Knjazeva základnú tému biblickej didaktickej písomnosti, nazývanej v súčasnej biblistike chokmickou. Prevažne moderní autori pri vysvetľovaní Božej Premúdrosti v chokmických knihách hovoria o Sofii.

Dejiny ruskej filozofie napriek svojej bohatosti a pestrosti v našom časopriestore predstavujú stále málo prebádanú oblasť. Príčiny tohto stavu netkvejú ani tak v slabosti filozofického myslenia medzi Rusmi alebo v nezaujímavosti tém, ktoré ruská filozofia riešila, ako skôr v politických a civilizačných otázkach. K štúdiu ruskej filozofie väčšinou pristupujeme predpojato. Hoci o nej vieme veľmi málo, nehovoriac o prebádaní jednotlivých diel, smelo ju odvrhujeme ako diletanskú, neporovnateľne povrchnejšiu oproti západnej. V lepších prípadoch o nej tvrdíme, že je málo zrozumiteľná a len veľmi slabo, ak vôbec nejako, súvisí s tými problémami a otázkami, ktoré zaujímajú ľudí hlásiacich sa k okcidentálnemu kultúrnemu okruhu. A tak jedni vnímajú túto filozofiu ako výlučne marxistickú či materialistickú, iní zasa vidia skôr jej religiózne krídlo, avšak len málokto ju uchopí vcelku.

Duchovný svet pravoslávia je silne orientovaný na hľadanie zmyslu života. Tieto hľadania sú viac-menej cudzie pozitivisticko-pragmatickému mysleniu Západu, lebo sú do veľkej miery vzdialené „filozofii vedy“, majúcej napomôcť zlepšeniu ľudského života na zemi. Avšak hľadanie odpovede na otázku zmyslu ľudského života, otázky zmyslu dejín, nie je iba špecifikom konkrétnej ruskej filozofie a mentality. Avšak pri skúmaní ruskej, prevažne religióznej filozofie, musíme vychádzať nie z pozitívneho myslenia, lebo ruskú filozofiu charakterizuje viac to čím ona nie je, než čím je. Tento prístup poskytuje väčší priestor pre prejavenie tajomstva, pre mystérium, čo je pre ruské myslenie vlastné. Pritom Rusko z metodologického pohľadu nevnímame ani ako Východ ale ani Západ. Rusko nie je syntézou západnej a východnej kultúry, nie je Áziou, nie je Európou, nie je Euráziou. Rusko predstavuje celostný fenomén svojráznej etnokultúry. Východoeurópska či ruská filozofia – to je predovšetkým filozofia zmyslu života a tým aj hľadania Boha v ľudskej existencii. Základná otázka ruskej filozofie spočíva v snahe postihnúť zmysel života človeka, konkrétne predovšetkým ruského človeka, a obecne celého človečenstva, ktorý je videný v religióznej tvorbe a prežívaní.

Kniha sa zaoberá životom a dielom Vladimíra Sergejeviča Solovjeva (1853 - 1900), významného ruského religiózneho filozofa, básnika a teológa, ktorý ovplyvnil literatúru a filozofiu Ruska a predstavil antimarxistickú mesiášsku utópiu. Jeho religiózna filozofia sa začala formovať počas štúdia na Moskovskej univerzite. Po duchovnej kríze a období ateizmu prekonal negatívne obdobie a začal sa intenzívne venovať štúdiu prírodných a duchovných vied. Rýchlo dospel k názoru, že tieto vedy nedokážu uspokojiť duchovné hľadania. Ako tínedžer sa pod vplyvom Benedikta Spinozu zmenil a začal prednášať na univerzite. V roku 1875 získal štipendium na štúdium v zahraničí, kde sa venoval mystickej literatúre a teozofii v Londýne, vrátane štúdia gnózy a mystiky. Jeho cesta pokračovala do Egypta, kde sa cítil vedený "tajným volaním Sofie". Solovjev bol talentovaný orátor, a jeho prednášky v roku 1877 prilákali intelektuálnu elitu Peterburgu, kde prvýkrát verejne formuloval svoje učenie o relígii. Neskôr sa zblížil s Dostojevským, ktorý sa stal jedným z jeho ctiteľov. V centre jeho filozofie stáli Všejednota a Sofia, ktorú považoval za Boží Duch a Dušu sveta.

Kniha pochádza z novej série kníh o ruských prevažne duchovných dejinách, ktorú autor nazval ROS(H)SOFIA. Séria kníh ROS(H)SOFIA sa zaoberá duchovnými, spoločenskými, kultúrnymi, politickými a inými dejinami Ruska. Kniha slúži na poznanie minulosti Ruska so všetkými jej zákrutami, križovatkami, slepými uličkami... Ruská minulosť je spojená predovšetkým s Byzanciou. Práve mystérium Byzancie, počas stáročí zamestnávajúce rozumy mnohých mysliteľov, je dôležitým ohnivkom v budúcej histórii Ruska a aj celého sveta. Rusko do seba vstrebalo veľkú a podstatnú časť dedičstva aj iných civilizácií, predovšetkým okcidentálnej, teda západnej, skrze tatárske jarmo orientálnej–ázijskej, a vďaka mnohým vplyvom, počas stáročí raz silnejúcim inokedy naopak slabnúcim, aj židovskej–hebrejskej. Výsledkom tohto procesu bola neraz destabilizácia spoločnosti, ideologizácia dejín, kultúry a relígie, chaos v sociálnej sfére a nakoniec aj vzbury a revolúcie.

Monografia hovoriaca o dejinách byzantského myslenia. Všestranný ruský mysliteľ 20. storočia Lev Nikolajevič Gumilev /1912-1992/, ktorý sa vo svojom pohnutom živote venoval mnohým odvetviam ľudského poznania, rozpracoval svojho času globálnu koncepciu svetovej histórie ako vzájomného pôsobenia národov /etnosov/, ich formovania, vzostupu a úpadku. Štruktúra týchto etnosov je mozaická, všetky v sebe obsahujú rozličné plemená /kmene/, sociálno-právne korporácie, subetnické skupiny /napr. obyvateľov prímoria, kozákov, staroobrjadcov u Rusov, highlanderov a lowlanderov u Škótov a pod. Súčasne sú tieto etnosy zahrnuté do širších systémov, tzv. superetnosov. Vytvárajú veľké civilizačné okruhy, akési zmysluplné jednotky historického skúmania.

Dejiny Chazárie predstavujú nielen dychberúci príklad vzostupu židovského života a koncepcie sveta v stredoveku, ale po prvýkrát od doby, keď Židia prišli o svoju krajinu, chrám, kňazstvo, obety, politickú samostatnosť či aspoň akúsi autonómiu (v 70. roku prvého storočia kresťanskej éry), aj pokus o vybudovanie vlastnej štátnosti. V tomčase, keď boli židia prenasledovaní prakticky vo všetkých krajinách kresťanskej Európy, Chazarský kaganát pre nich slúžil ako maják nádeje. Historici, ako napríklad Kevin Alan Brook, tvrdia, že židia tam mali možnosť prekvitať vďaka tolerancii chazarských vladárov, ktorí pozývali byzantských a perzských židovských utečencov, aby prišli žiť do ich kaganátu. Údajne pod vplyvom týchto utečencov Chazari uvideli v židovskej relígii – judaizme pre seba prijateľné náboženstvo a mnohí začali túto vieru prijímať. Brookov optimistický pohľad nie je osamotený ani výnimočný. Problém je však v tom, že predstavuje skôr populistický než reálny pohľad na Chazarov a ich kaganát. Skutočnosť je jednoducho iná... Kto teda sú títo Chazari? Len prehnane mystifikovaný národ, ktorý sa ocitol na priesečníku starých kultúr po dlhom putovaní z východných stepí? Trinásty kmeň umelo vklinený medzi potomkov Jakubových? Turkický nomádsky národ, akých sa preháňalo po území Eurázie veľmi veľa, a ktorý sa z akýchsi tajuplných dôvodov ocitol v takom tesnom spojení so židovským národom, že dodnes sa nedá spoľahlivo povedať, či jeho hornú vrstvu reprezentovali skutoční – genetickí Židia, alebo na judaizmus obrátená chazarská elita nežidovského pôvodu, či celkom nové etnikum, ktoré vzišlo z premiešania týchto etnických skupín? Kto Chazari v skutočnosti boli, nevie nikto presne povedať. Celé je to skomplikované i tým, že základný dorozumievací prostriedok človeka – jazyk – sa v prípade Chazarov nezachoval. A tak chazarská téma bez náležitého vysvetlenia aj naďalej zostáva s nálepkou „TOP SECRET“. To však nezabránilo faktu, že „chazarská otázka“ nielenže nezmizla zo scény dejín, ale naopak, dnes o to viac silnie.