Poezie Marzanny Bogumiły Kielarové (1963) je ve své emocionální jemnosti průzračná, introvertní, po estetické stránce neobyčejně vybraná. Vyvěrá z bdělého pozorování detailu, rozjímání nad přírodou, z naslouchání vlastní citlivosti. A emoce dovedně přetváří v nebanální metafory. Je to čistá, dokonale lyrická poezie, která neupadá ani do hysterie exhibicionismu, ani do lhostejnosti zprávy.
Marzanna Bogumiła Kielarová patrí k najosobitejším súčasným poľským poetkám a rozširuje silnú generáciu básníkov narodených v šesťdesiatych rokoch (Marcin Świetlicki, Eugeniusz Tkaczyszyn-Dycki a ďalší). Tvorba v jej poňatí nie je odrazom skutočnosti, je to jeden z jej živých prejavov. Od detstva v sebe prenáša nekonečnú oblohu z oblasti Mazurských jazier, má rada záhradníčenie. Absolvovala filozofiu na Varšavskej univerzite, do februára 2023 pôsobila ako profesorka na Kresťanskej teologickej akadémii vo Varšave. Je laureátkou mnohých prestížnych literárnych ocenení: Ceny Kościelských (Ženeva, 1993) Vilenického krištáľu (Slovinsko, 1995) či Ceny Huberta Burdu (Nemecko, 2000). Slovenský preklad zahŕňa výber z jej doterajších štyroch zbierok – Sacra conversazione (1992), Materia prima (1999), Monodia (2006), Nawigacje (2018). Básne vybrala a preložila Silvia Kaščáková. Doslov napísala Lenka Šafranová.