Jaroslav Kukuča Knihy

Trenčín je výnimočným mestom. V strednej Európe (východne od Rýna a severne od Dunaja) sa druhé také nenájde. Poznáme jeho najstaršiu zmienku už z 2. storočia nášho letopočtu, kedy tu (ako v meste Laugaríciu) zimovali rímske jednotky pod velením Marca Valeria Maximiana. Ostatné stredoeurópske mestá majú najstaršie zmienky až z raného stredoveku, teda z obdobia o 500 až 1000 rokov neskôr. V strednom a východnom Nemecku sú najstaršie mestá: Würzburg (704), Arnstadt (704), Mühlberg (704) a Großmonra (704). Na Slovensku: Nitra (828), Bratislava (907). V Čechách a v Poľsku Praha (965) a Krakov (965). Ostatné mestá (až na Trenčín) sú ešte mladšie. Bolo by pekné, hovorí si človek, keď sa díva v Trenčíne na hradnú skalu s nápisom Laugarício, keby aj iné mestá v strednej Európe mali to šťastie a dali by sa datovať do takto dávnej doby.. Nie je to nemožné a historická veda to dobre vie. Zachovala sa jedna stará antická mapa – Ptolemaiova mapa strednej Európy, nazývaná aj Magna Germánia, a na tejto mape je okrem Leucarista – Laugarícia, teda Trenčína, vyznačených ďalších 94 stredoeurópskych miest aj s ich antickými názvami: Leucaristus, Arsonium, Calisia, Setidava... Kde sú tieto staré mestá? O tom, čo je to Ptolemaiova mapa, ako prebiehalo hľadanie týchto miest, prečo sa skončilo neúspešne a autorovu novú metódu hľadania týchto starých miest predkladáme na ďalších stranách tejto publikácie.

Nová harmónia evanjelií, ktorá prináša viaceré doteraz nepublikované paralely. Medzi inými: Ježišovo detstvo je zostavené ako paralela k niektorým udalostiam z jeho dospelosti. Modlitba Otče náš je skrátenou verziou Ježišovej veľkňazskej modlitby. „Vyznanie“ Herodesa a vyznanie sv. Petra o Pánovi Ježišovi sú si formálne veľmi podobné. Rozmnoženie „potravy“ zlých duchov z jedného postihnutého do stáda svíň je formálne veľmi podobné rozmnoženiu chleba a nakŕmeniu zástupov. Tieto a mnohé ďalšie novoobjavené paralely sa nachádzajú v tejto knihe. Evanjeliové texty sú zostavené podľa vydania Králickej Biblie z roku 1613, keďže som neobdržal povolenie použiť žiaden z moderných slovenských prekladov Biblie. Autor

Trenčín je výnimočným mestom. V strednej Európe (východne od Rýna a severne od Dunaja) sa druhé také nenájde. Poznáme jeho najstaršiu zmienku už z 2. storočia nášho letopočtu, kedy tu (ako v meste Laugaríciu) zimovali rímske jednotky pod velením Marca Valeria Maximiana. Ostatné stredoeurópske mestá majú najstaršie zmienky až z raného stredoveku, teda z obdobia o 500 až 1000 rokov neskôr. V strednom a východnom Nemecku sú najstaršie mestá: Würzburg (704), Arnstadt (704), Mühlberg (704) a Großmonra (704). Na Slovensku: Nitra (828), Bratislava (907). V Čechách a v Poľsku Praha (965) a Krakov (965). Ostatné mestá (až na Trenčín) sú ešte mladšie. Bolo by pekné, hovorí si človek, keď sa díva v Trenčíne na hradnú skalu s nápisom Laugarício, keby aj iné mestá v strednej Európe mali to šťastie a dali by sa datovať do takto dávnej doby.. Nie je to nemožné a historická veda to dobre vie. Zachovala sa jedna stará antická mapa – Ptolemaiova mapa strednej Európy, nazývaná aj Magna Germánia, a na tejto mape je okrem Leucarista – Laugarícia, teda Trenčína, vyznačených ďalších 94 stredoeurópskych miest aj s ich antickými názvami: Leucaristus, Arsonium, Calisia, Setidava... Kde sú tieto staré mestá? O tom, čo je to Ptolemaiova mapa, ako prebiehalo hľadanie týchto miest, prečo sa skončilo neúspešne a autorovu novú metódu hľadania týchto starých miest predkladáme na ďalších stranách tejto publikácie.

Ako sa z Nitry a Székesfehérváru stal Ostrihom a z Ostrihomu Bratislava a Budapešť (Ako sa zo Slovanov a Uhrov stali Apoštolskí Uhri a z Apoštolských Uhrov Slováci a Maďari) Kniha prináša nový pohľad na dejiny Uhorska, pozerá sa na ne ako na dejiny spoločného štátu Slovákov a Maďarov. Vo svojej predošlej knihe "Dešifrovanie Magny Germánie" sa autor zaoberal identifikáciou najstarších stredoeurópskych miest zachytených na Ptolemaiovej mape. Teraz sa vracia k dejinám Uhorska a pokúša sa analyzovať vnútornú štruktúru Uhorského kráľovstva. Doteraz bolo Uhorské kráľovstvo považované buď za jednonárodný maďarský štát, alebo za mnohonárodnostný štát, v ktorom Maďari alebo Slováci boli len akoby jednou z národností. Vo svojej štúdii sa autor pokúša hľadať strednú cestu, podľa ktorej bolo Uhorsko národným štátom dvoch národov – slovenského a maďarského. Do akej miery sa mu to podarilo, necháva na posúdenie čitateľovi.

Cirkevné matriky predstavujú nudné a stereotypné záznamy tých istých údajov vo veľkom počte riadkov. Dozvedáme sa z nich len mená a čísla. Ťažko si za touto hromadou písmen a čísel predstaviť niečo živé. Sú to len nič nehovoriace názvy a čísla. Predsa však, keď pozorne študujeme matriku úmrtí, tak zistíme, že z času na čas sa objaví záznam, ktorý tento stereotyp opakujúcich sa slov pretrhne a zrazu máme pred sebou niečo jedinečné - neopakujúci sa individuálny osud jednotlivca. Ide o záznam náhodného a neočakávaného úmrtia. Táto kniha pozostáva zo samých takýchto jedinečných záznamov z cirkevných matrík. A hoci primárnym cieľom týchto údajov je popísať smrť človeka , predsa však, pre nás žijúcich v neskoršej dobe, sú tieto záznamy práve naopak, záznamami o živote, ktorý už dávno zanikol. Dozvedáme sa z nich o práci ľudí v minulých storočiach, o tom, ako chodili do lesa, ako sa vozili na vozoch, ako ženy rodili, ako sa pltníci plavili dolu Váhom, ako sa potulovali žobráci a deti chodili tam, kde nemali. Takýto kaleidoskop dávno strateného života nám poskytujú záznamy o náhodných úmrtiach ľudí v 18. a 19. storočí v cirkevných matrikách. Dozvedáme sa z nich údaje, ktoré vymretím pamätníkov, už nie sú z iných zdrojov dostupné.