Parce qu'elle refuse une opération contestable montée par sa mairie, Zoé est placardisée. Avec un humour féroce, elle décrit l'odieux processus d'isolement: dossiers retirés, connexion internet et téléphone bloqués... Etre au placard, c'est comme avoir la grippe porcine: vous devenez le sujet de toutes les conversations, mais tous les collègues vous évitent par peur de la contagion !
Ťažké, naozaj ťažké je byť úradníčkou!
Po rokoch vysokoškolského štúdia sa Zoé Shepardová zamestná na radnici v provinčnom francúzskom meste a rýchlo vytriezvie. Ocitne sa na mieste, kde sa neschopnosť šéfov strieda s podlizovaním zamestnancov. Dni trávi na nezmyselných poradách a zbytočných mítingoch, no a na prácu, ktorú má hotovú za dve hodiny, dostáva dva týždne. Najväčším problémom je, ako čím skôr zmiznúť z práce a ak ste v nej, ako zabiť čas. Ešteže existujú uvítacie, rozlúčkové, či narodeninové oslavy.
Nikto však pravý stav neprizná a tak sa všetci predbiehajú v predstieraní ako nič ne-stí-hajú a ako sú úplne zavalení prácou. Jedinou obranou tak pre Zoé zostáva irónia, ktorá jej pomáha prekonávať nekonečnú reťaz nekompetentnosti a pokrytectva, s ktorou sa stretáva.
Svojou schopnosťou presne a veľmi vtipne popísať každodenné situácie a typické postavičky vo väčšine pracovných kolektívov si získala množstvo čitateľov po celom svete a jej kniha sa stala niekoľkonásobným bestsellerom.
Je to totiž ešte horší svet, ako si viete predstaviť!
« Les premières semaines, j'ai cherché les caméras. C'était forcément une plaisanterie. Six mois après avoir été embauchée à la mairie, j'ai accepté la triste réalité : je suis un petit rouage d'un univers absurde. Un monde où ceux qui en font le moins se déclarent « dé-bor-dés ! » Où les 35 heures se font... en un mois. Je passe mes trois heures de travail hebdomadaire à pipeauter des notes administratives, bidouiller de vagues rapports, jouer les GO pour délégations étrangères et hocher la tête en réunion. L'essentiel est de réussir à gaspiller son temps en prenant un air important, à lécher les bottes des dirigeants pour glaner quelques informations et à jouer les fidèles vassaux des élus tout puissants... » Tel est en résumé le quotidien d'une « desperate fonctionnaire » comme des millions d'autres, qui n'en peut plus de n'avoir rien à faire et d'être obligée, par solidarité avec la fonction, de faire semblant.