marec 1926, Dolná Streda - † 3. november 2001, Bratislava) bol slovenský básnik, prekladateľ a publicista.
Narodil sa v robotníckej rodine v Dolnej Strede a vzdelanie získaval v Seredi, Trnave a na filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde študoval odbor slovenčina - filozofia. Po ukončení vzdelávania pracoval ako redaktor; v rokoch 1949 - 1950 vo vydavateľstve Kniha a v rokoch 1950 - 1951 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ; v rokoch 1952 - 1954 vo vojenskom časopise Československý voják, kde pôsobil počas základnej vojenskej služby. V rokoch 1954 - 1959 bol tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov a v rokoch 1965 - 1967 bol prvým tajomníkom a predsedom tohto zväzu. V rokoch 1960 - 1964 sa vrátil do vydavateľstva Slovenský spisovateľ ako šéfredaktor, v rokoch 1968 - 1969 sa venoval výhradne literárnej činnosti, v rokoch 1971 - 1973 pracoval ako odborný poradca pri predsedníctve vlády, v rokoch 1974 - 1977 sa opäť pokúsil venovať výhradne svojej literárnej tvorbe a v rokoch 1977 - 1985, kedy odišiel do dôchodku, bol riaditeľom vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Okrem týchto zamestnaní sa angažoval i politicky. V rokoch 1964 - 1981 bol poslancom Slovenskej národnej rady, v rokoch 1969 - 1971 poslancom Federálneho zhromaždenia a v rokoch 1966 - 1981 bol členom ÚV KSS. Dlhé roky sa v Novom slove mladých, prílohe Nového slova, venoval mladým adeptom poézie, z ktorých mnohí neskôr publikovali básnické zbierky v knižnej podobe. Mihálik bránil v publikovaní mnohým básnikom (vtedy) mladšej a strednej generácie, napr. I. Štrpkovi, Š. Moravčíkovi, M. Richterovi, J. Švantnerovi, ktorí vďaka jeho politickým zásahom boli sčasti alebo úplne vylúčení z literárneho života najmä 70. rokov minulého storočia (niektorí až do konca 80. rokov).
Písať básne začal v období stredoškolských štúdií a svoje diela uverejňoval v časopisoch Plameň, Rozvoj, Nový svet a Elán. Knižne debutoval v roku 1947 zbierkou Anjeli. Svojimi dielami otvorene podporoval komunistickú diktatúru a pranieroval demokratické sily. Vyjadril i svoj odpor voči hrozbe vojnového konfliktu. V sociálne zameranej lyrike si všímal predovšetkým neradostné osudy žien - vdov, opustených a bezdetných žien, starých židoviek, ktorých životy kruto poznačila vojna. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladaniu antickej, gréckej a rímskej literatúry (Sofokles, Aristofanes, Publius Ovidius Naso), poľskej poézie (Julian Tuwim, Stanisław Jerzy Lec a i.), ale tiež talianskej, francúzskej a americkej literatúry.
![Karel Sýs Ale jsem to já : výbor z básní [a esejů]](https://rezised-images.knhbt.cz/440x440/25581681.webp)
