Jeden, žiaden a stotisíc

Posledný román nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Luigiho Pirandella je uceleným súhrnom spisovateľovej filozofie. Sám autor sa o ňom vyjadril ako o románe „najtrpkejšom zo všetkých, hlboko humoristickom, hovoriacom o rozklade života“. V tomto románe reakcia na psychologický relativizmus je radikálna. Človek v snahe strhnúť si masku, ktorú mu nanútili druhí, reaguje zúfalo. Nevie si ju sňať, lebo tak to chce svet. Rozhodne sa teda byť takým, akého ho vidia ostatní vo svojich predstavách, a v tomto postoji zotrvá až do posledných, dramatických dôsledkov. Uzavrie sa v zúfalej izolácii, ktorá vyústi do šialenstva.