Frustraeón

"Kniha Frustraeón je Macsovszkého prozaickým debutom. Súčasne ju môžeme chápať ako vítané oživenie v autorovej tvorbe. Tá už začínala podliehať redundancii a neustálemu opakovaniu podobných kreatívnych nápadov. Po debutovej zbierke Strach z utópie (1994) a Súmraku cudnosti (1996) vydanej pod pseudonymom Petra Malúchová je Frustraeón ďalšou sľubnou akvizíciou. Tento rozsahom novelistický text má okrem iného charakter pikareskného románu: protagonista putuje duchovným svetom v úsilí dosiahnuť predpokladanú transformáciu osobnosti a podstupuje pritom martýrium zmeny myslenia, aby dospel k želanému cieľu. Frustraeón má však aj znaky iniciačného románu. Hlavný hrdina - Orfaust je zasvätený do sumy informácií, ktoré sú hermeticky uzavreté, neprístupné bežnému chápaniu (súborne sa zvyknú nazývať mystériom). Už od začiatku je odhalený a špecifikovaný rozprávačskou stratégiou. Rozprávač sa štylizuje do 1. osoby plurálu, pričom je evidentne uplatnené singulárne hľadisko. Inšpiračný zdroj takéhoto spôsobu rozprávania nachádzame v stredovekej literatúre, v rozhovore duše s telom. V Macsovszkého knihe rozprávanie typu ,,my dvaja" poukazuje na rozpoltený až depersonalizovaný subjekt, ktorý nutne potrebuje podniknúť akúsi revíziu vlastných hodnôt, potrebuje nájsť stratenú rovnováhu. Z toho dôvodu sa odhodláva k rekonštrukcii osobnosti bez cudzieho prispenia. Táto premena, ktorá má ambície spojiť sa s duchovným rastom, nie je plynulá. Z Orfausta sa stáva Famulo (žiak), zasvätenec a dychtivý príjemca ezoterických právd s obrovskou absorpčnou schopnosťou. Až nakoniec dospeje do štádia, ktorému sa v reči askétov vraví ,,bezdomovie" a mení sa na Exhausta. Rozpoltenosť a potencia hľadania je naznačená vo voľbe mena Orfaust. Inšpirácia gréckou mytológiou, príbehom o nešťastnom Orfeovi hľadajúcom milovanú Euridyku až za hranicami ľudského bytia sa tu snúbi s umelým (nepôvodným) mýtom z pera J. W. Goetheho: s príbehom o učencovi, ktorý obetoval dušu, aby dosiahol poznanie ešte v hraniciach života. Hľadanie orientácie, zmyslu a naplnenia má aj reálne ukazovatele. Ide o situáciu, v ktorej sa ocitá v určitej fáze svojej existencie starnúci muž, prežívajúci krízu stredného veku. Muž, ktorý pociťuje nutkanie urobiť čosi zásadné s vlastným životom. Nadobudnúť perspektívny cit, motiváciu, získať nové ideály. Preto je typom večného dieťaťa (Jungov archetyp puer) s diagnózou čudného strachu: ,,To máš preto tie zdanlivo zdravotné problémy, komunikačné lapsusy, lebo si príliš citlivý. Tvoja citlivosť ťa predurčila na veľké veci" (s. 35). Frustraeón je umeleckým obrazom rozpoloženia citlivej ľudskej bytosti v nevraživom svete súčasnosti, obrysom priestoru potenciálnej premeny, možnosti jungiliánskeho znovuzrodenia. Aj strach a frustrácia môže byť pre človeka čímsi prínosným, v tomto stave však musí zotrvať subjekt sám, bez pomoci, naplno prežiť utrpenie, pokúsiť sa z neho vymaniť vlastnými silami. Iba tak má šancu vyniesť si von cenné informácie, vzácnu skúsenosť. Iba tak má šancu obrodiť sa. A napokon má Macsovszkého novela formálnu podobu punktrománu, no ako celok pôsobí kompaktným dojmom. Autor však tematizuje príliš excentrickú skúsenosť, vzdialenú bežnej ľudskej empírii. Zložitosť a prekomponovanosť sa ukazuje už na úrovni vety. Slovná ekvilibristika nachádza opodstatnenie v zachytení mnohotvárnych podnetov, odtieňov frustrácie, smerov a odbočiek na ceste k jej prekonaniu. Kto sa vydá na túto cestu a vytrvá, istotne získa. Ten bude považovať Frustraeón za inšpiratívne čítanie." (Jaroslav Vlnka, Knižná revue 08/2001)