Vzdušnou čiarou

Laučíkov "osamelobežecký" princíp sa rozchádza s bežným chápaním básne. (...) U Laučíka jeden člen prirovnania je mimo básne – robí z nej otvorenú štruktúru. A zdá sa, že práve táto štrukturálna nespojitosť textu básne zapríčiňuje zdanlivú nekomunikatívnosť tejto poézie. Iba zdanlivú, milí konvencionalisti. Pretože báseň sa otvára nesformulovanej ľudskej senzibilite, v nej hľadá a provokuje ten chýbajúci člen. (…) Text týchto básní je vlastne akýmsi scenárom filmu realizujúcim sa vo vedomí človeka, schopného evokovať v sebe naznačenú citlivosť, až tu, v priestore sa uzavrie tvar a naplní sa akčnosť básne, ktorá dosahuje svoj cieľ – účinkovať v priestore činu. (Ivan Štrpka)