Prozaické dielo

Dobroslav Chrobák (1907 – 1951) patrí k tým medzivojnovým slovenským autorom a umelcom, ktorí – podobne ako Ľudovít Fulla vo výtvarnom umení – dokázali v umeleckom dotyku so svetom autentickým spôsobom vyjadriť kultúrnu špecifickosť vlastného národa. Ako „moderný tradicionalista“ (J. Bob) v protiklade k svojej dobe, nemajúcej „záujmu estetického“, sa vyznačuje „smädom po kráse“, poézii, a zároveň i po čistých ľudských hodnotách, ako ich azda poznáme iba zo sveta ľudových rozprávok či povestí. Obraz hornoliptovskej prírody so scenériou Tatier i majestátom Kriváňa na jednej strane a moderné mesto s jeho civilizačným nepokojom na strane druhej tvoria pozadie dramatických ľudských príbehov, ktoré sugestívnym spôsobom vypovedajú o traumách, no i túžbach moderného človeka západnej civilizácie. Hoci sa Chrobákovo dielo – i prítomný výber z neho – z rozličných príčin nenaplnilo tak, ako by si bol prial autor, a my s ním, ostáva aj vo svojej torzovitosti „uzavretým umeleckým celkom, ktorý vyváži celé desiatky kníh menej talentovaných, menej kritických a menej úspešných autorov“ (R. Brtáň).