Nová Atlantída

Cestopisná novela Francisa Bacona Nová Atlantída bola pravdepodobne napísaná r. 1623, ale publikoval ju až r. 1627 (rok po autorovej smrti) jeho kaplán, priateľ a vykonávateľ poslednej vôle Dr. Wiliam Rowley. Význam diala sa dá prirovnať k slávnej Utópii (1516) Thomasa Mora a k Slnečnému štátu (1602) Tommasa Campanellu, ku Christianopolisu (1619) J. V. Andreaeoho. Bacon inšpiroval desiatky až stovky rokov po svojej smrti, napr. T. Hobbesa, I. Newtona, J. Locka, encyklopedistov, ale aj T. Jeffersona či K. Marxa. Ide o jednu z prvých vedecko-fantastických utópií vôbec. W. Rowley ju charakterizuje ako "príbeh, ktorý napísal môj pán preto, aby v ňom podal vzor a popis akadémie založenej na vytváranie veľkých a podivuhodných dieľ slúžiacich na blaho ľudí." Dej je zasadený do Bacenových čias, ale popiera Platónove vnímanie Atlantídy a zahŕňa zásadné klasické, biblické a kresťanské prvky Baconovej predstavy o utopistickej spoločnosti žijúcej v mieri, priateľstve a dobročinnosti na ostrove Bensalem. Novela poloalegorickým spôsobom prezentuje autorovu ideu, že môžu fungovať myšlienky jeho Veľkého obrodenia. Zhrnul to vo slovách Otca Šalamúnovho domu: "zmyslom našej inštitúcie je spoznať príčiny a a skryté pohyby vecí a rozširovať hranice dovtedy, kým človek všetko neovládne." V Novej Atlantíde ponúka vedecký základ vytvorený podobne ako ideálny "baconovský" zákonny systém, na ktorý dohliada súd. Hoci Nová Atlantída spolu s jeho ďalšími dielami priamo viedli k zakladaniu vedeckých inštitúcií, napr. Kráľovskej spoločnosti, väčšina z toho, čo obhajovala, sa neujala (napr. morálne podmienky a prepojenie s Božstvom) alebo bola odmietnutá pre zlý preklad a nesprávne chápanie jeho latinských diel, a najmä pre newtonovskú mechaniku. A tak to zostáva dodnes. Nemalá časť modernej vedy je stále prepojená s reklamnými záujmami, politickými zásahmi, materializmom a korupciou, čo sa len ťažko dá prepojiť so službou Božstvu, ktorej podstatou je láska. Nová Atlantída kladie dôraz predovšetkým na fakt, že pre rozvoj vedy, ktorá vychádza z lásky a súcitu, oslobodenia od nenásytnosti a prekonania sebeckosti, je absolútne podstatný morálny základ a dobročinný zámer.