Tiché sdrcia

Magický príbeh o osudovej láske, bolesti, nenávisti, ale i o nádeji, snoch a zázrakoch. Príbeh dvoch sŕdc, ktorých tlkot síce utíchol, no predsa zostali živé. ,,Myslím, že nadišiel čas, aby som ti povedal pravdu. Ja… chcem ti povedať, že… Možno sa tým medzi nami všetko zmení, ale viac už pred tebou nechcem nič tajiť.” Hľadiac do jeho nádherných očí som čakala na ďalšie slová, ktoré neprichádzali. Pieseň náhle doznela. Nastalo ticho. Bolo nepríjemné ako pomaly prichádzajúca zima, čo sa vám postupne vpíja do kože, až napokon chlad prúdi aj vašimi žilami, premieňa horúcu krv na ľad a tlkot vášho srdca sa spomalí. Utíchne. Každý nádych vám spôsobuje bolesť, akoby prichádzal koniec… Chcela som mu povedať, že nič by nedokázalo zmeniť to, čo k nemu cítim. Milovala som ho z celého srdca. No moje telo nespolupracovalo. Nemohla som ovládať svoje pery a oči mi zaplavili slzy. Beznádej a strach. Pohľady každého v miestnosti sa presunuli inam – k vstupným dverám. Iba odtiaľ k nám doliehali zvuky pomalého a ťaživého potlesku. ,,Nepozeraj sa tam! Aj keby sa dialo čokoľvek, nesmieš sa tam pozrieť!” povedal odrazu, bránil mi vo výhľade a prosebne mi hľadel priamo do očí. Čas prestal plynúť… „Čo sa to deje?” Ten, kto nám tlieskal, stál už tesne za ním. Môj milovaný bol ako nezlomný múr, ktorý nás od seba delil. Vtom zaznel hlboký hlas, ktorý som už poznala. Patril jemu… ,,Bravo, bravo, bravissimo! Pri pohľade na vás som takmer vyronil slzu. Kedy sme sa videli takto, všetci pospolu, naposledy?” On. Ten, čo sa nemal vrátiť. Ten, ktorý všetko zničil. Bol späť. Smrť neklopala na dvere. Prišla rovno k nám…