Slováci v Stutthofe. Prešiel som bránou smrti

... Vojna síce ešte trvala, granáty vybuchovali, guľomety štekali, možno nie ďalej ako 3-5 km, ale Nemcov - tyranov už nebolo. Niektorí ušli deň alebo dva pred oslobodením, ostatných odviezli Angličania do zajatia. Akí len naši tyrani boli odrazu ustrašení. Mali sme možnosť aji pomstiť sa, ale túžba po pomste nebola to najsilnejšie. Boli sme len zmätení, že to prišlo tak naraz, a boli sme najmä strašne hladní. V prvých momentoch sme sa nemohli prebrať zo šoku, neposlúchali nás nohy, ruky ani mysle. Vzájomne sme sa objímali a plakali ... (Úryvok zp 16. části: Oslobodenie a návrat) V 17. častiach svojich memoárov podáva Pavel Úkrop pravdivý obraz o chaose v posledných dňoch Povstania pri ústupe do hôr. Nevidí povstanie ako selánku, ale ako nevyhnutný krok postaviť sa konečne na odpor nacistickej okupácii so všetkými peripetiami.