Ján Pašiak

Doc. PhDr. Ján Pašiak, PhD. (*1929 Tisovec; † 24.1.2018) bol člen zakladajúcej generácie sociológie na Slovensku. Bol jedným z najvýznamnejších a najznámejších slovenských sociológov, odborník so širokým záberom a rozhľadom. Bol nielen najvýznamnejším predstaviteľom, ale i zakladateľom sociológie sídiel a priestorovej sociológie a má celkove nezastupiteľné miesto pri budovaní a rozvoji modernej sociológie na Slovensku. Rodák z Tisovca (1929), kde absolvoval základnú školu a gymnázium, následne začal študovať sociológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave u prof. A. Štefánka. Po zrušení sociológie dokončil štúdium v odboroch filozofia a história. Profesionálny ţivot J. Pašiaka bol 35 rokov spojený so SAV, kde prichádza pracovať v r. 1962. Podieľal sa na vytvorení samostatného oddelenia sociálnych výskumov Filozofického ústavu SAV, ktoré aj viedol. Od r. 1965 pôsobil ako zástupca riaditeľa vytvoreného samostatného Sociologického ústavu SAV a v rokoch 1969 – 1970 ako jeho riaditeľ. V tomto období sa podieľal na zaloţení Slovenskej sociologickej spoločnosti pri SAV, ako aj Katedry sociológie na FF UK v Bratislave. Zaslúţil sa o prvé preklady literatúry z metodológie sociologického výskumu do slovenčiny. Okrem metodológie sa venoval všeobecnej sociológii a sociológii národa, dejinám staršej slovenskej sociológie (napr. S. Tešedík, A. Štefánek), ako i dejinám slovenskej sociológie po jej obnovení koncom 60. Rokov. Jeho osobné skúsenosti a poznatky z tohto obdobia majú nezastupiteľný význam pri mapovaní vývoja sociológie najmä vo vzťahu ku kontextuálnemu spoločensko-politickému i personálnemu rámcu, v ktorom sa tento vývoj realizoval. Normalizačné postihy ho prinútili odísť zo Sociologického ústavu, a tak v r. 1971 prichádza pracovať do Ústavu stavebníctva a architektúry SAV. Tu sa začína jeho najplodnejšie tvorivé a priekopnícke obdobie spojené s budovaním a rozvojom priestorovej sociológie. Vytvára sa mu nový priestor pre aktívny vstup do sociologického diania, často v pozícii prvolezca. V roku 1984 sa stáva vedúcim oddelenia urbánnej sociológie. Na tomto ústave pracoval do r. 1993, potom sa opäť vracia do Sociologického ústavu SAV. Tu pôsobil do r. 1997, keď odchádza do dôchodku a adaptuje sa na rolu „sociológa emerita“, rolu, ktorú ako sám hovoril, „si treba zaslúţiť a naučiť sa ju plniť, čo vôbec nie je také jednoduché“. Jeho odchod do dôchodku neznamenal aj jeho rozlúčku so sociológiou, naďalej zostal vedecky aktívny a podieľal sa na viacerých výskumných projektoch. Ako sám konštatoval: „Umenie odísť zo zamestnania som ako tak zvládol, ale čo som nezvládol – je umenie odísť z povolania, profesie – to asi nedokáţem, ale budem donútený – c`est la vie.“ Ján Pašiak bol autorom viac ako pol druhej stovky vedeckých a odborných štúdií a rozsiahleho súboru vedeckovýskumných správ. Známe sú jeho publikácie Človek a jeho sídla (1980), Sídelný vývoj (1990), v ktorých rozpracoval základné koncepty a terminológiu sídelného vývoja. Z prác posledného obdobia spomeňme aspoň Vývoj sociálno-ekologickej situácie slovenskej spoločnosti (1995) či Sociálna marginalita území Slovenska (1995), Regionálny rozvoj Slovenska: východiská a súčasný stav (2004), Regionálny rozvoj Slovenska z pohľadu priestorovej sociológie (2006) a Sociálne zdroje lokálneho a regionálneho rozvoja (2008). Všetky znamenali významný prínos k rozvoju teórie a metodológie priestorovo orientovanej sociológie a k pozna-niu vývoja slovenskej spoločnosti a jej sociálno-priestorovej situácie. J. Pašiak dokázal zaujímavo prezentovať svoje hlboké znalosti nielen zo sociológie, ale aj z problematiky urbanizmu, bývania a architektúry, sídelného a regionálneho rozvoja, J. Pašiak vţdy disponoval nielen veľkým odborným potenciálom, ale i výbornými schopnosťami komunikácie s odborníkmi z rôznych oblastí, rozvahou, vedel hľadať vzájomný kompromis. Tieto jeho odborné a-ľudské schopnosti urobili z neho autoritu vyhľadávanú pre výskumné tímy multidisciplinárneho charakteru. Prejavovali sa i vo vzťahu k beţným ľuďom, čo bolo veľmi efektívne pri terénnych výskumoch či sondách. J. Pašiak nikdy nebol kabinetným teoretikom. Významná bola jeho vedecko-konzultačná a expertízna činnosť orientovaná na spoluprácu s architektmi, urbanistami, ekonómami či územnými plánovačmi, ale i pracovníkmi decíznej sféry a verejnej správy. Išlo o celý rad úloh spojených s riešením sociálno-ekonomických problémov, ako i sociálno-územným rozvojom sídiel a územ-ných celkov. Významnú úlohu „prvolezca“ zohral pri „pionierskych“ výskumných aktivitách, kde jeho pozícia hlavného odborného gestora bola zrejmá a nenahraditeľná. Týkalo sa to napr. vypracovania pilotných programov sociálno-ekonomického rozvoja okresov (Trnava, Levice), ako aj sociálno-priestorových dopadov výstavby jadrových elektrární na Slovensku (Mochovce) či problematiky rozvoja Bratislavy, jej mestského centra alebo koncepcie rozvoja bývania v Bratislave. Bol vedúcou osobnosťou kolektívu, ktorý vypracoval Program obnovy dediny a viedol medzinárodný grant orientovaný na sociálnu marginalitu území na Slovensku.