Etela Farkašová Knihy

Etela Farkašová je oceňovaná slovenská autorka, jejíž dílo začínají čeští čtenáři teprve objevovat. Vlastní příběh, tedy osud hlavní hrdinky Miriam, není nijak výjimečný, nevybočuje ze statistiky podobně zasažených osudů, formovaných krutou dobou druhé poloviny dvacátého století a překotnou dobou prvního desetiletí věku jednadvacátého. Autorka hrdinku představuje s velkým porozuměním, s hlubokým ponorem do její psychiky, ale způsobem, který protagonistku násilně neobnažuje. Je tu mučivě zachycena druhá světová válka, nelidskost koncentračních táborů, pokřivování charakterů, ztráta jistot, ztráta důvěry, povýšení zla a lži nad dobro a pravdu. Základní obecné principy jsou v rozkladu. Je nepřehlédnutelné, že autorka v sobě nezapře filozofku. Kniha je nekompromisním obrazem současnosti, je to příběh neokázalé síly uprostřed slabosti a nicotnosti. Román Hodiny lietania získal Prémii Literárního fondu za rok 2019 v kategorii próza. Do českého jazyka přeložila Milena Fucimanová. Vnitřní zápas hlavní hrdinky velmi výstižně vyjadřují ilustrace Květoslavy Fulierové: stylizované oblouky temné bolesti a zároveň nezničitelná naděje jako rozpjatá křídla: grafické zachycení Miriamina vnitřního hlasu.

Kniha přináší pět příběhů žen, jejichž spokojené životy náhle zasahuje krize v různých podobách. Jádrem je novela Hany Pražákové Divné dny, známé autorky knih pro děti a dívky, která po roce 2000 zaujala memoárovou prózou o věznění svého otce. Divné dny byly napsány v roce 1992 a dosud nevyšly, protože byly příliš krátké na samostatnou publikaci. Redaktorka Markéta Hejkalová, dcera Pražákové, oslovila další spisovatelky, jejichž díla se zaměřují na ženské postavy a naději. Kniha obsahuje příběhy Etely Farkašové, Věry Noskové, Markéty Hejkalové a Evy Tvrdé. Pražáková ve své titulní novele píše o nevěře, která hrozí rozbitím šťastné rodiny, s pochopením a humorem. Farkašová v novele Na rubu plátna zkoumá rodinné dědictví ovlivňující mladý pár, přičemž zachovává tragickou hloubku i naději. Nosková ve své humorné novele Něco se musí stát líčí složitý vztah matky a dcery. Hejkalová v Jednoho dne zkoumá lásku, která nemůže přežít v každodenním světě, zatímco Tvrdá v Slunce a piškoty popisuje, jak anonymní dopisy naruší život spokojené ženy.

Na počiatku bol osobný zážitok. Istý čas - ešte vo svojej mladosti - som mala možnosti zblízka a v každodennom živote pozorovať podobne duševne postihnuté dieťa, vlastne už mladého človeka. Zaujalo ma v súvislosti s ním viacero kontrastov: na jednej strane priezračnosť, naivita v myslení a správaní, neschopnosť racionálne prenikať do zložitejších problémov, na druhej strane veľká citlivosť, samozrejme, viazaná na najbližšie okolie, predovšetkým na matku, no aj na ľudí, ktorí boli ochotní komunikovať s touto bytosťou, načúvať jej neprestajnému džavotu; a takisto obrovská empatia, schopnosť vcítiť sa, povedzme, do sveta domácej korytnačky či vtáčikov v klietke, veľká zodpovednosť za ne. Za bezprostrednou empíriou prichádzali úvahy, zaujímalo ma, ako asi vnímajú svet ľudia s narušeným psychickým ustrojením;...

Filozofka, esejistka, prozaička sa zamýšľa nad situáciou moderného človeka prostredníctvom konkrétnych zmyslových vnemov. Na osiach vychýlenej rovnováhy protikladov zvuk-ticho; rýchlosť-pomalosť ukazuje ohrozenie podstaty človeka ako individuálne mysliacej a cítiacej osobnosti. Úzkosť z vnútornej vyprázdnenosti vo svete plnom vecí a problémov k čitateľom prichádza v dokonale zvládutom, hektickosťou nepokoja presýtenom štýle. Farkašovej najnovšie eseje skôr než zamyslenie prezentujú atmosféru, v ktorej sa potenciálny tvorca nie je schopný sústrediť, pretože je neprestajne vytŕhaný a nesený okolnosťami do povrchného inam. Hoci v textoch prevládajú pocity strachu a nostalgie, svojou kultivovanosťou a emočným nábojom svedčia o možnosti vyvzdorovať si priestor dôkladnejšieho vnímania a prežívania.

Etela Farkašová, ktorá patrí medzi prominentné slovenské autorky, nadväzuje v Priestoroch na staršie texty a zo životnými skúsenosťami ovplyvnenej novej perspektívy rozvíja svoje charakteristické témy ako žitý ľudský čas, jeho kontinuita a diskontinuita, pamäť a rozpamätúvanie, proces osobného seba utváraniam stávania sebou(kľúčový pojem), takisto téma domova ako priestoru, ktorý bol spätý najmä s ranými rokmi autorkinho života. Farkašová literárnou tvorbou spravidla reaguje na aktuálne dobové problémy, v širšom historicko-sociálnom kontexte fragmentárnym spôsobom reflektuje čas svojho detstva. Pritom pátra po stopách, ktoré na jej seba formovaní zanechal konkrétny priestor a čas, konkrétni ľudia ich príbehy... Čo alebo kto určuje naše identity a ich podoby, aj tak by mohla znieť otázka, ktorá predznamenáva pomyselné motto esejistickými prvkami pretkanej prózy. Autorka môže čitateľov inšpirovať k spomienkovému návratu k vlastnému detstvu a k hľadaniu stôp v ich príbehu...

Osem rôznorodých poviedok napísaných pokojným, hĺbavým štýlom, nazerajúcim pod povrch vecí, nafukujúcim okamih do nekonečnej chvíle, v ktorej vidieť na celý minulý život. Ľudské príbehy Etely Farkašovej sa príjemne čítajú, navíjajú sa na osku akoby požičanej myšlienky, pozastavujú sa pri detailoch, aké si v dnešnej dobe už málokto všíma, avšak rozprávačka ich bytostne pretrpí, zbiera ich, ako korálky ich navlieka na niť vypovedaného. Výsledný zámotok myšlienok v sebe okrem pointy, ktorou býva postupne z pozadia vystupujúca individuálna kríza alebo hlboký životný vnem, prináša i nadhodnotu: Až bytostný súcit, úprimnú snahu dávať svet do poriadku, postáť v chaose a vykročiť na rázcestí tou správnou cestou, životnú skúsenosť, ktorú takouto poviedkovou formou autorka odovzdáva každému vnímavému čitateľovi.

Slovenská filozofka a spisovateľka sa pokúša zvládnuť dlhé a bolestné odchádzanie blízkeho človeka. Jej „správa“ v procese písania košatie a prináša plastický obraz matky a jej života, ako aj dobového a geografického kontextu, v ktorom sa odohrával.

Podjavorinskej balady (Čakanka, Zlatá húska, Karbunkul, Siroty, Gajdoš Filúz, Zlocha z Turej lúky, Vodník, Lesná panna, Utopená, Umrelec a ďalšie) patria medzi klenoty slovenskej básnickej tvorby. Vychádzajú z ľudovej tradície, ale zdôrazňujú najmä všeľudské hodnoty a citové polohy života človeka. Živým jazykom, humorom a iróniou však reagujú i na rozpory sveta.

Etela Farkašová sa v novej esejistickej knihe vracia k fenoménom ticha/stíšenia a pomalosti/spomalenia ako k parciálnym kritériám na prehodnocovanie spôsobu života v zahlučnenej, hektickej nonstop spoločnosti. Názov knihy naznačuje, že autorkiným zámerom je spochybňovať predstavy o správnosti súčasného civilizačného smerovania založeného na princípe nekonečného rastu. Emocionálna zaujatosť, s akou autorka pristupuje k daným témam, sa prelína s racionálnou argumentáciou, čím sa vyznačujú aj ostatné Farkašovej eseje. Spisovateľka sa v svojich reflexiách opiera o myšlienky viacerých domácich i svetových osobností filozofie, špeciálnych vied i literatúry.