Peter Glocko Pořadí knih

Prvé rozprávky sa na Zamagurí zrodili iste dávno pradávno. Človek si ešte vtedy vážil prírodu, ktorá ho obklopovala, pretože si omnoho bytostnejšie ako dnes uvedomoval svoje korene, cítil sa byť jej súčasťou. Hrdinami zamagurských rozprávok nie sú králi, ani princezné, ale obyčajní ľudia, ktorí zápasia s každodennými ťažkosťami a s detskou úprimnosťou sa zas a znova tešia aj z najmenších radostí. Rozprávky Zamagurčanov sú úzko späté s vrchárskou pastierskou kultúrou drsného, ale zároveň nesmierne poetického sveta. Tunajší ľudia od svitu do mrku ťažko lopotili na svojich políčkach a často nemali ani čo do úst vložiť. Možno si aj preto, aby čo najrýchlejšie zabudli na hlad, často rozprávali rozprávky. Viktor Majerik, ktorý prišiel na Zamagurie ako mladý učiteľ na umiestnenku, po večeroch tieto "godky" ako ich nazývajú samotní Zamagurčania, zapisoval a neskôr aj nahrával... Zapísal ich tak, ako mu ich rozprávali rozprávači z jednotlivých zamagurských dedín. Väčšina rozprávkarov už dnes nežije, ale práve vďaka nim ako aj vďaka obom autorom zamagurské rozprávky žijú ďalej, pretože sa ich podarilo včas zachytiť a následne literárne upraviť (Peter Glocko), a tak zachrániť pred zabudnutím. Ľud Zamaguria peknoduchý vo svojej prirodzenosti, odhaľuje v týchto rozprávkach v celej kráse klenot, ktorý si po stáročia odovzdával z generácie na generáciu. Ilustrácie: Martin Kellenberger

Dávna povesť rozpráva, že zázračnou krajinou pod Tatrami kedysi putoval neobyčajný pútnik. Vraj videl všetky poklady, ukryté pod zemou, v jaskyniach, hradných múroch, v tmavých pivniciach... Ale videl aj iné poklady - ukryté v ľuďoch, v ich srdciach a hlavách... Odkrýval jedny poklady aj druhé, oživoval ich tým, že z nich štedro rozdával. Čo odkryl a našiel, nič si len pre seba nenechal. Preto ho volali ŠŤASTENKO.

Glockov príbeh o súčasných deťoch, neraz duševne mrzačených najbližšími ľuďmi, je drsný, no pritom očisťujúci. Zobrazenie súčasnej rodiny, postihnutej nezamestnanosťou otca a následne jeho alkoholickou devastáciou, je presne sociologicky zakotvené v súčasnej Bratislave, konkrétne na najväčšom sídlisku (možno strednej Európy) - v Petržalke. Deštrukcia rodiny bráni rozvinúť sa talentovanému gitaristovi Tomášovi , ktorého nevšedný talent rozvíja cigánsky virtuóz Anton Kotlár. Ten je ctiteľom Vivaldiho a v jeho rozprávaní sa rozvíja paralelný príbeh o benátskych mrzáčikoch v sirotinci Ospedale della Pieta. Geniálny skladateľ Antonio Vivaldi lieči detskú dušu fyzicky handicapovaných chovancov tým, že pre nich komponuje skladby, učí ich hrať a spievať, vystupuje s nimi, veriac liečivej sile umenia. Aj o tom je zvláštny znepokojujúci príbeh románu, ktorý určite čosi povie aj dnešným rodičom.