Pavel Florenskij

Pavel Alexandrovič Florenskij (rus. Павел Александрович Флоренский; * 21. január 1882 – † december 1937, dátum je neistý) bol ruský teológ, filozof, matematik a elektroinžinier, niekedy spomínaný ako ruský Leonardo da Vinci.

Pavel Alexandrovič Florenskij sa narodil 21. januára 1882 v rodine železničiara - inžiniera v meste Jevlach, ktoré sa v súčasnosti nachádza v západnom Azerbajdžane. Jeho otec pochádzal z rodiny ruského ortodoxného kňaza a jeho matka pochádzala z arménskej šľachty.[4][5] Po ukončení gymnázia v Tbilisi nastupuje na fakultu matematiky na Moskovskej štátnej univerzite, súčasne sa venuje štúdiu filozofie. Po úspešnom ukončení štúdií v roku 1904, Florenskij odmieta ponúknuté učiteľské miesto na univerzite. Namiesto toho sa rozhodol nastúpiť na štúdium teológie. Spolu s ďalšími študentmi založil spoločnosť (Союз Христинской Борьбы), zameranú na revolučnú prestavbu ruskej spoločnosti v súlade s ideami a myšlienkami Vladimíra Solovjova. Kvôli členstvu v tejto spoločnosti bol v roku 1906 uväznený. Neskôr sa už v radikálnych kresťanských hnutiach neangažoval. Počas štúdií teológie jeho záujmy zahrňovali filozofiu, náboženstvo, umenie, folklór. Stal sa prominentným členom ruského symbolistického hnutia, spriatelil sa s Andrejom Belajom, publikoval svoje práce v magazíne Nová cesta (Новый Путь) a Váhy (Весы). Začal tiež pracovať na jeho hlavnom filozofickom diele Stĺp a opora pravdy (Столп и утверждение истины). Kniha bola publikovaná až v roku 1924, pretože váhal s jej uverejnením, hoci väčšiu časť mal hotovú už okolo roku 1908. Vydavateľstvo Princeton University Press o nej napísalo: Pôvodne publikovaná v roku 1914, je táto kniha je sériou dvanástich listov svojmu „bratovi“, prípadne „priateľovi“, ktorý môže byť symbolicky chápaný ako Christos. Ústrednou témou Florenského práce je skúmanie rôznych významov kresťanskej lásky, ktorú vidí ako kombináciu philie (priateľstvo) a agape (univerzálna láska). Popisuje prastaré kresťanské obrady ako adelphopoiesis - obrady pobratrenia sa medzi veriacimi, spájajúc mužské priateľstvá cudným putom lásky. Navyše je jedným z prvých mysliteľov v dvadsiatom storočí, pre ktorých je dôležitá idea Božskej Sofie.[6] Podľa vydavateľstva Refugium sa ide o: jedno z najznamenitejších náboženských diel v intelektuálnom ruskom prostredí, ako po stránke špekulatívnej – teologicky či filozoficky – tak i v zmysle osobného svedectva, vo forme listov. Grandiózne eseje sú zámerne prekladané rôznymi medzioborových exkurziami do matematiky, teórie umenia, patristiky… Nadčasové originálne vízie ruského kňaza, ktorý záhadne zahynul v sovietskom vezení, predstavujú nepochybne veľmi závažnú inšpiráciu.[7] Po ukončení štúdií teológie vyučoval filozofie a žil a býval v Trojitsko–pečorskej lavre do roku 1919. V roku 1911 bol vysvätený na kňaza. V roku 1914 napísal svoju dizertačnú prácu O duchovnej pravde. Publikoval svoje príspevky z oblastí filozofie, teológie, teórie umenia , matematiky, elektrodynamiky. Medzi rokmi 1911 a 1917 bol hlavným editorom jedného z najváženejších teologických periodík ortodoxnej cirkvi toho času Bohoslovecký vestník. Bol tiež duchovným učiteľom jedného z najkontroverznejších spisovateľov predrevolučnej epochy Vasilija Rozanova, ktorého sa snažil zmieriť s pravoslávnou cirkvou. Po uzavretí kláštorov v ktorých pôsobil ako kňaz, bol presunutý do Moskvy kvôli práci na elektrifikácií Ruska - plán GOERLO - na odporúčanie Trockého, ktorý veril v Florenského schopnosť pomôcť vláde pri elektrifikácií Ruska. Podľa dobových prameňov bol na Florenského v jeho kňazskom rúchu, pracujúceho bok po boku činiteľmi vlády, udivujúci pohľad. V roku 1924 publikoval veľkú monografiu o dielektrikách, a tiež Stĺp a opora pravdy. Súčasne publikoval práce o starom ruskom umení. Bol jedným z organizátorov záchrany relikvií svätého Sergeja Radonežského, ktorých zničenie bolo nariadené vládou. V druhej polovici 20. rokov pracoval hlavne na fyzike a elektrodynamike, publikoval svoju hlavnú vedeckú prácu Imaginárne čísla v geometrii pojednávajúcu o geometrickej interpretácii teórie relativity. V roku 1928 odchádza do exilu do mesta Nižný Novgorod. Po intervencii manželky Maxima Gorkého Jekateriny, mu bol povolený návrat do Moskvy. V roku 1933 bol zatknutý a odsúdený na 10 rokov pracovného tábora ( paragraf 58 trestného zákona, bod 10 a 11 - protisovietska agitácia a publikovanie protisovietskych materiálov). Protisovietske agitácie mali byť v jeho monografii o teórii relativity. Zo začiatku bol v tábore pracujúcom na BAM, od roku 1934 v Solovkách (bývalý kláštorný komplex na Sloloveckých ostrovoch v Bielom mori), kde riadil výskum produkcie jódu a agaru z rias v okolí ostrova. V roku 1937 bol prevezený do Leningradu, kde bol odsúdený trojkou (Trojka znamenala presne to, čo hovorí jej názov: traja ľudia, zvyčajne to bol regionálny náčelník NKVD, prvý tajomník strany v danej oblasti a zástupca prokuratúry alebo miestnej vlády. Spoločne mali právo vynášať rozsudky nad väzňami v ich neprítomnosti, bez akéhokoľvek sudcu, bez poroty, právnikov čí súdu.[8]) na trest smrti. Podľa legendy bol odsúdený kvôli tomu, že nechcel prezradiť miesto kde boli ukryté ostatky svätého Sergeja Radonežského (malo ísť o jeho hlavu), ktoré chceli komunisti zničiť. Hlava svätého Sergeja Radonežského bola skutočne zachránená. Ostatky boli do Trojicko-pečorskej lavry navrátené arcibiskupom Sergejom. Podľa oficiálnych informácií, Florenskij zomrel 8. decembra 1943 niekde na Sibíri, ale štúdium archívov NKVD odhalilo, že tento dátum je falošný. Posledný záznam z vyšetrovania pochádza zo dňa 25. novembra 1937.[9] Florenskij bol okamžite po odsúdení trojkou zastrelený, v decembri 1937. Pravdepodobne bol popravený neďaleko Leningradu, v blízkosti Toksova (20 kilometrov severovýchodne od Leningradu) a bol pochovaný v tajnom hrobe spolu z ďalšími obeťami NKVD.