Jurij Michajlovič Lotman Knihy

Kniha Kultura a exploze shrnuje celoživotní teoretické a literárněhistorické bádání Jurije Lotmana. Je založena na drobnohledné analytické perspektivě, která dokáže zaostřit na dynamický detail, jenž se stává klíčem k pochopení celků. To je umožněno širokými znalostmi kontextu, v nichž se tento detail a jeho funkce sledují, a koncentrací na mechanismy komunikace. Lotman hledá dorozumění mezi čtenáři a autory, mezi texty a čtenáři, mezi texty a texty, mezi kulturami současnými a starými, mezi Západem a Východem.

Sborníček z moderní sovětské literární vědy, jehož uspořádání navrhl známý tartuský literární vědec J. Lotman. Je zaměřen k okruhu ruské formální školy a zahrnuje práce J. Tyňanova, R. Jakobsona (Problémy zkoumání jazyka a literatury), B. Ejchenbauma (Melodika verše), B. Tomašovského (Verš a rytmus), R. Jakobsona (O realismu v umění), J. Tyňanova (O podstatě filmu), V. Proppa (Transformace čarodějných pohádek), M. Bachtina (Řeč hrdiny a narativní řeč v románech Dostojevského), V. Vinogradova (Závěr ze studie "O úkolech stylistiky"), G. Vinokura (Poetika, lingvistika, sociologie).

Vmyslime sa pre túto príležitosť ani nie tak do situácie pána boha , ale, povedzme do postavenia "hlavného inžiniera", ktorý ešte raz stvorí ľudskú kultúru a dá nám len to, čo je naozaj potrebné. Dá nám aj cirkus? Alebo sa zaobíde bez neho? Potrebujeme kino? Balet? Pouličné hádky? Pouličné rozhovory medzi dámami? Dá sa to všetko vynechať, alebo nie? Dá sa to všetko zarátať medzi jazykový balast bez toho, že by sme o niečo prišli? Z hľadiska klasického de Saussurovho učenia vyzerá kultúra ako nepredstaviteľne márnotratný mechanizmus. A, na dôvažok, kultúrny historik vie aj to, že kultúra má k dispozícii mechanizmy, ktoré túto hojnosť ešte zmnožujú. Pred našimi očami, pred očami mojej generácie, sa stal film umením. Predtým ním nebol. Nanajvýš bol jarmočnou atrakciou - a potom sa stal umením. Umení pribúda, to však nie je všetko: ešte v devätnástom storočí významní ruskí estetici nepokladali ruskú ikonu za umenie, v najlepšom prípade ju brali ako nedokonalé umenie (rovnako ako sa na celé maliarstvo po Giotta hľadelo ako na detinskú zábavku). Dnes s tým už nikto nesúhlasí. Množstvo toho, čo prijímame do nášho estetického arzenálu, rastie všetkými chronologickými smermi. Prečo? Na túto otázku doteraz ešte nemáme odpoveď.