Adam Bžoch Knihy

Roku 1886, včase najväčšej Masochovej slávy, použil lekár Krafft-Ebing vo svojom diele Psychopathia sexualis po prvý raz pojem masochizmus, odvodený od spisovateľovho mena, pod ktorým zhrnul symptómy istej sexuálnej perverzie. Venuša v kožuchu patrí k najúspešnejším erotickým prózam rytiera Leopolda von Sacher-Masocha. Gilles Deleuze, jeden z najoriginálnejších francúzskych filozofov druhej polovice 20. storočia, vyzdvihuje literárnu hodnotu Masochovho diela, analyzuje sadizmus a masochizmus, ich rozdiely a súvislosti. Gilles Deleuze Je jedním z nejoriginálnějších a najinspirativnějších francouzských filozofů druhé poloviny 20. století. Při rozvíjení své vlastní filozofické problematiky se často obracel k podnětům, které se zrodily v takových oblastech jako literatura, film, výtvarné umění nebo i kvantová mechanika, biologie a neurologie. Charakteristickým znakem jeho myšlení je schopnost zachytit mnohotvárnost a nezredukovatelnou jedinečnost kulturních, vědeckých a společenských pohybů. Tuto svou schopnost v plné míře projevuje i v práci o Sacher - Masochovi, vydané původně v roce 1967. Deleuze zde s velkým porozuměním představuje literární podoby jeho díla a zároveň usiluje rozbít zjednodušující koncepci sadomasochistické jednoty, kterou přijímá psychoanalýza.

Psychologický příběh o tragickém vyústění milostného vztahu dvou žen. Mulisch ve svém díle Dvě ženy píše z pohledu kunsthistoričky Laury, ženy, která se zamiluje do jiné ženy, do mladé, svobodné a tak trochu zvláštní Sylvie. Laura popisuje svoji dvojí životní tragédii, což se čtenář/ka dozvídá jak na začátku knihy, tak se vším všudy hlavně na jejím konci.

Dve klasické kultúrnohistorické diela slávneho nizozemského mysliteľa. Slávny nizozemský historik Johan Huizinga (1872-1945), autor dnes už klasických, do mnohých jazykov preložených prác Jeseň stredoveku (1919), Erasmus (1924), Homo ludens (1938), Nizozemská kultúra v 17. storočí (1933/41), V tieňoch zajtrajška (1935) či Zhanobený svet (1945), patrí ku kľúčovým postavám európskeho kultúrnohistorického a antropologického myslenia prvej polovice 20. storočia. Jeho záujem pritom ďaleko presahoval Európu, od mladosti sa totiž zaujímal takisto o Indiu ale aj o Rusko. Ako profesor histórie na univerzite v severonizozemskom Groningene pochopil počas prvej svetovej vojny ako jeden z prvých európskych intelektuálov budúci globálny význam Spojených štátov amerických a pre svojich krajanov napísal o USA originálne a pútavé kultúrnohistorické dielo s názvom Človek a dav v Amerike (1918). O osem rokov neskôr, keď po prvý (a posledný) raz vstúpil na americkú pôdu, napísal o USA svoju druhú, oveľa osobnejšiu knihu s názvom Amerika, ako žije a myslí (1926). Obe autorove diela, ktorých myšlienkovú kvalitu preveril čas, vychádzajú v prvom slovenskom preklade.

Čo je to konverzácia? Je to len nezáväzný spoločenský rozhovor alebo môže ísť aj o niečo viac? Ako prispieva konverzácia ku kultivovaniu jednotlivca a ako sa podieľa na utváraní a udržiavaní civilizovaných spoločenstiev? Nakoľko je neformálny rozhovor naozaj slobodný a nakoľko sú jeho pravidlá nepísané? Ako súvisí fenomén spoločenskej konverzácie s krásnou literatúrou či s inými druhmi umenia? A prečo má zmysel vnímať konverzáciu historicky? Do akej miery dokážeme dnes rekonštruovať spôsob, akým sa viedli neformálne rozhovory v uplynulých dobách, ktoré nepoznali zvukové záznamy? V historickom oblúku, siahajúcom od ranej moderny po koniec dlhého devätnásteho storočia, zachytilo umenie a literatúra pestrú realitu mnohohlasného a mnohojazyčného hovorenia bezpočtu družných generácií často len v náznakoch alebo štylizovane. To však neznamená, že k nemu nemáme prístup. Kniha Konverzácia a európska literatúra prináša plastický a v čase sa meniaci obraz vzťahov medzi spoločenskými normami a umelecky stvárňovanou realitou neformálneho hovorenia v rôznych častiach Európy. Odpovedá tak na otázky súvisiace s prchavým javom spoločenského rozhovoru a s jeho kultúrnym významom.

Im 20. Jahrhundert war die Slowakei ein Schauplatz von dramatischen gedanklichen Auseinandersetzungen für und wider die Psychoanalyse. Die mit ihr verbundenen Erwartungen in linksliberalen intellektuellen Kreisen und der wissenschaftlichen Avantgarde prallten auf die affektive Resistenz der provinziellen konservativen Kulturmilieus. Die Einstellung zur Psychoanalyse indizierte oft auch die Einstellung zur sozialen und kulturellen Modernisierung des Landes. Der Autor rekonstruiert die Rezeption der Psychoanalyse in der Medizin der Zwischenkriegszeit, die verspätete katholische Kritik, die enthusiastische Aufnahme in Künstlerkreisen sowie die kontroversen Auseinandersetzungen in der Psychologie nach dem Zweiten Weltkrieg. Auch das komplizierte Verhältnis der Literaturwissenschaft zum psychoanalytischen Gedankengut und die weltanschaulichen und philosophischen Auseinandersetzungen der 1960er Jahre werden beleuchtet.

Estetické názory nemeckého estetika, filozofa, literárneho vedca (1892–1940).

Dodnes niet vedeckej práce z ranej renesancie, ktorá by nespomenula slávnu knihu nizozemského kultúrneho historika Johana Huizingu, ani štúdie z oblasti teórie hier, ktoré by sa neodvolávali na jeho prácu Homo ludens. Vplyv tohto humanitného vedca 20. storočia spočíva v kladení otázok čitateľom, ktorí si uvedomujú svoju zrastenosť s dejinami. Kniha Adama Bžocha sa venuje Huizingovi a sprostredkúva celostný pohľad na jeho život a dielo, odhaľujúc jeho význam pre rozvoj humanitného myslenia. Okrem známych prác, ako Jeseň stredoveku a Erasmus, autor rozoberá aj menej známe dielo, ako Problém renesancie a Nizozemská kultúra v 17. storočí. Na mnohých príkladoch z povojnových európskych intelektuálnych dejín demonštruje Huizingovo pôsobenie na vedy o človeku, dejinách a kultúre. Jeho dielo ovplyvnilo európsku medievistiku, sociológiu, teórie hier a filozofiu dejín, pričom jeho otvorenosť a nepredpojatost voči otázkam kultúrnej existencie sú kľúčové. Zvláštna kapitola je venovaná jeho vplyvu na slovenskú humanistiku po druhej svetovej vojne, kde jeho dielo predstavovalo alternatívu voči rigidnému marxizmu.