Linus Pauling
Bol americký fyzik a biochemik. Pauling bol priekopníkom kvantovej mechaniky v chémii. V roku 1954 získal Nobelovu cenu za chémiu za svoj výskum podstaty chemickej väzby. Bol tiež dôležitou osobou pri určovaní bielkovinovej štruktúry a bol jedným zo zakladateľov molekulárnej biológie. Pauling je známy ako všestranný bádateľ v anorganickej chémii, organickej chémii, metalurgii, imunológii, anestéziológii, psychológii, výskume rádioaktívneho rozpadu a vo výskume následkov použitia atómových zbraní. V roku 1962 získal za svoju kampaň proti pozemnému testovaniu nukleárnych zbraní Nobelovu cenu za mier, čím sa stal jedným z nositeľov dvoch Nobelových cien. Neskôr sa stal propagátorom pravidelného požívania veľkých dávok vitamínu C. Paulingove príspevky do vedy sú mnohými vysoko hodnotené. Bol zaradený medzi najväčších 20 vedcov všetkých čias podľa britského magazínu New Scientist, spolu s Albertom Einsteinom ako jediní vedci z 20. storočia. Gautam R. Desiraju, autor Millennium Essay in Nature tvrdil, že Pauling bol jedným z najväčších mysliteľov a vizionárov milénia, spolu s Galileom, Newtonom a Einsteinom. Pauling je taktiež známy pre široký okruh záujmov: kvantová mechanika, anorganická chémia, organická chémia, proteínové štruktúry, molekulárna biológia a medicína. Vo všetkých týchto odvetviach vedy, hlavne vo vyznačení hraníc medzi nimi, urobil rozhodujúce závery. Jeho práca na chemických väzbách naštartovalo vedu kvantovej chémie a mnoho s jeho príspevkov ako hybridizácia a elektronegativita sa stali súčasťou štandardných chemických učebníc. Hoci jeho prístup sa ukázal nedostatočným pre vysvetlenie niektorých charakteristík molekúl (ako napr. paramagnetická povaha kyslíka) a je vytláčaná molekulárnou orbitálovou teóriou Roberta Mullikena, sila Paulingovej teórie leží v jednoduchosti, preto v mnohých ohľadoch pretrváva. Jeho objav alfa helixu a beta listu je fundamentom pre štúdie proteínovej štruktúry.
Vo svojej dobe bol Pauling často nazývaný „Otcom molekulárnej biológie“. Jeho objav mesiačikovitej anémie ako „molekulárneho ochorenia“ otvoril cestu skúmaniu geneticky nadobudnutých mutácií na molekulárnej úrovni.