Bohumila Ferenčuhová Knihy

Osudy jedenástich slovenských diplomatov od Štefánika po Clementisa pohľadom popredných historikov s bojatou fotografickou prílohou.

Kniha prináša nielen zasvätené štúdie popredných odborníkov – Bohumily Ferenčuhovej, Dušana Kováča, Miloslava Čaploviča a mnohých ďalších, ale aj články o obraze tohto výnimočného Slováka, spolupracovníka Tomáša Garrigue Masaryka a Edvarda Beneša a jedného zo zakladateľov Československej republiky, v prameňoch ruských (Jevgenij F. Firsov), talianskych (Antonello Biagini) i štúdie o jeho pôsobení ako astronóma na observatóriu v Meudone a potom ako diplomata a vojaka. Tento zborník je spolu s nedávno vydanou edíciou francúzskych dokumentov o Štefánikovi významným prínosom k poznaniu života a diela tejto stále ešte nie dosť dobre známej postave spoločných dejín Čechov a Slovákov. Po vedeckej konferencii z roku 1999, ktorá sa zaoberala Štefánikom a na ktorej sa zúčastnili len slovenskí historici, prišlo Ministerstvo zahraničných vecí SR s iniciatívou, aby sa na spoločnej téme v roku 2009 zúčastnili aj predstavitelia krajín, kde Štefánik pôsobil: Francúzska, Srbska, Ruska, Rumunska, USA, Talianska a samozrejme aj Českej republiky. Publikácia je cenným výsledkom tejto iniciatívy.

Zborník referátov z konferencie v Michalovciach 14.-15.6.1994.

Štúdie medzinárodného kolektívu historikov sú výsledkom výskumného projektu slovenských (SAV) a francúzskych (CNRS) historikov a otváraním ciest k iným národným historiografiám. Recenzent Milan Zemko zdôraznil, že sú to „živé témy, či už je to vzťah spoločnosti a jej kultúrneho prostredia a povedomia, úloha historicko-kultúrnej pamäti, komparácia európskych nacionalizmov v 19. a 20. storočí, alebo výskum a komparatívna interpretácia formovania národných identít stredoeurópskych národov.

BOHDAN I. VEĽKÝ CÁR SIBÍRSKY Tak nazvali posmešne v roku 1919 Bohdana Pavlů, československého splnomocnenca a diplomatického zástupcu v Rusku, legionári, ktorí by už najradšej práskli do bot a čím skôr sa vrátili do vlasti, pomohli ju vydobyť od neprajných susedov, vystavať podľa vlastných predstáv a pokojne v nej žiť i so svojím potomstvom. Veľkolepá prezývka a iste lákavý názov pre biografiu, ktorá by chcela vrátiť portrétovanú osobu do historickej pamäti Slovenska i Českých zemí. Zodpovedá však len krátkemu časovému úseku v živote Bohdana Pavlů, ktorý bol omnoho bohatší a rozmanitejší. Čitateľovi ponúkam životopis v troch častiach Mladosť, Mužnosť a Múdrosť. Každá z nich je spätá s iným historickým obdobím: roky mladosti a vzdelávania s Rakúsko-Uhorskom, s Moravou, Slovenskom i Prahou, hrdinské roky mladého muža s prvou svetovou vojnou a československým odbojom v Rusku, vrchol kariéry s diplomatickými službami, keď pôsobil ako vyslanec prvej Československej republiky najprv v Bulharsku, potom v Dánsku, v rokoch 1934 1937 v Sovietskom zväze, a napokon až do predčasnej smrti v máji 1938 ako zástupca československého ministra zahraničných vecí v Prahe. Študoval právo, miloval literatúru a fascinovala ho politika. Ako literárny kritik a jeden zo zakladateľov literárneho časopisu Prúdy je na Slovensku pomerne známy. Mojím cieľom bolo predstaviť ho ako prvotriedneho novinára a diplomata. A tiež vyjadriť súhlas s výrokom jeho spolubojovníka z Ruska Ivana Markoviča: Ak by sme hodnotili poradie vedúcich osobností prvého československého zahraničného odboja podľa ich významu, po trojhviezdí Masaryk, Štefánik a Beneš nasleduje Bohdan Pavlů.

Biografia a historiografia predstavuje starý problém, s ktorým sa ľudstvo stretáva prinajmenšom od Plutarchových paralelných Životov slávnych Grékov a Rimanov. Historiografia 20. storočia dávala prednosť štrukturálnym dejinám a väčšiu pozornosť venovala skupinám než jednotlivcom. V súčasnosti sme svedkami renesancie biografického žánru a historici sa usilujú zaľudniť dejiny. V tejto knihe uvidíme porovnanie prístupov francúzskej, českej a slovenskej historiografie a vzájomné inšpirovanie sa vzhľadom na teoretické východiská i praktické výskumné metódy. Historici z troch krajín, ktorí pracovali niekoľko rokov na spoločnej téme a položili si otázku Ako historici píšu biografie?, majú veľa spoločného. V prvom rade je to úsilie o objektivitu a uvedomenie si nebezpečenstva hagiografie na jednej a bezbrehej kritickosti na druhej strane. Pokúšajú sa zachytiť indivíduum v historicko-sociálnom a kultúrnom kontexte a sledujú interakcie verejného a súkromného. Riešia otázky vznikajúce v dôsledku napätia medzi tým, čo sa im na základe historických prameňov podarí zistiť zo života portrétovaného a tým, čo musia dotvoriť vďaka vlastnej kreativite.

Kapitoly k 70. narodeninám PhDr. Valeriána Bystrického.

Veľká väčšina mobilizovaných Slovákov a Čechov vstúpila do vojny ako bojovníci za Rakúsko-Uhorsko. Česi a Slováci sa však postavili do zbrane aj v opačnom zoskupení. Bojovali na strane Srbska, Ruska, Francúzska, Veľkej Británie, Talianska, Japonska a Spojených štátov amerických s cieľom vytvoriť spoločný česko-slovenský štát. Jednou z ciest na uskutočnenie tohto plánu viedla cez poskytnutie vojenskej pomoci, a to v podobe česko-slovenského vojska, utvoreného z legionárov v zahraničí. Pri jeho formovaní zohral špecifickú a nezastupiteľnú úlohu Milan Rastislav Štefánik. Ako sa Štefánik pričinil o to, že prvá Československá republika sa ocitla na mierovej konferencii na strane víťazov? Kto sa zaslúžil o nábor do vojsk nazvaných légiami a aké bolo ich postavenie voči armádam dohodových mocností počas prvej svetovej vojny? Aký bol vzťah tohto zahraničného vojska k Armáde Československej republiky po jej vzniku? Čo zostalo z týchto udalostí v našej historickej pamäti? Na niektoré z týchto otázok sa pokúša odpovedať táto publikácia.