Rozhovory Antona Vydru o svetovej osobnosti našich dejín.
Päť rozhovorov so znalcami života Milana Rastislava Štefánika odkrýva viac než len jeho životný príbeh. Anton Vydra sa pýta aj na detaily, na súvislosti, na osoby, ktoré sa občas spomenú, no veľa o nich nevieme:
Muž viacerých identít - rozhovor s Michalom Kšiňanom
Hvezdár z Rakúsko-Uhorska - rozhovor s Vojtechom Rušinom
Milenec a romantik - rozhovor s Bohumilou Ferenčuhovou
Z vedca vojak - rozhovor s Miloslavom Čaplovičom
Mýtus o hrdinovi - rozhovor s Matúšom Valihorom
Aby sme si mohli niečo predstavovať, nepotrebujeme to vidieť. Aby mohol moderný vedec hovoriť o mnohých súčasných vedeckých fenoménoch, takisto ich nepotrebuje vidieť. Tak by sa dal v skratke vyjadriť postoj francúzskeho filozofa Gastona Bachelarda k problematike pohľadu, ktorým sa človek priamo zameriava na predmety pred sebou. Anton Vydra svojou knihou na jednej strane predstavuje Bachelardov filozofický odkaz na pozadí jeho kritiky dominancie videnia v západnom myslení, na druhej strane poukazuje na to, že Bachelard touto kritikou neodmieta hodnotu videnia, ale ponúka stimuly k novým reflexiám otázky pohľadu a vizuality.
Kniha je nielen nahliadnutím do poslednej knihy Gastona Bachelarda, ktorá vyšla ešte počas života tohto francúzskeho filozofa, ale je aj rozvíjaním úvah o slabom svetle, ktoré dáva nezvyčajnú hodnotu okolitej tme. Plameň sviece je podľa autora komentára určitou formou vyznania, ku ktorému sa Bachelard v knihe aj priznáva, keď hovorí o centrálnom obraze študujúceho človeka pri svieci alebo o rytine svojho existenčného stola, ktorý je osvetlený lampou – vtedy existuje len to, čo je osvetlené: stôl, knihy na ňom, papier, pero a zopár drobností, ktoré sa strácajú v tme ako džbány a nádoby na Rembrandtovom obraze Meditujúci filozof.
Komentár nechce byť komplexnou analýzou Plameňa sviece, odvíja sa vo svetle latinského com-mentum, ktoré je odvodeninou od slovesa meminisse, pamätať si niečo, podržať niečo v mysli (mens) pre seba i pre ostatných. Takto pochopený komentár je spôsob písania, akým je možné aspoň čiastočne nenechať upadnúť do zabudnutia „slová, ktoré ešte stále horia“, ako to komentátor vyjadruje v poslednej vete úvodu. Komentár sa stáva „rezonančným priestorom“ (Blanchot), je „opakovaním zmyslu“ diela (Ricour) či „reaktiváciou zmyslu“ (Husserl), je pamätníkom, pripomienkou, špecifickým filozofickým žánrom, ktorého úlohou nie je nevyhnutne viesť polemiky s čítaným autorom. No komentár nie je ani nekritickým obdivom k dielu, je to skôr séria poznámok k čítanému textu, ktoré dielo „držia pri živote“.
