Daniella Ferková

Som Daniella Ferková. Mám 16 rokov. A píšem. Vraj som ešte primladá... Mala by som počkať, odložiť svoje diela na istý čas do zásuvka alebo sa len jednoducho venovať povinnostiam a škole- ako väčšina priateľov... No ja píšem. Aj napriek námietkam ostatných. Píšem, pretože to dáva môjmu životu zmysel. Píšem... Pre seba. Nie pre iných. A hoci to znie sebecky a nevhodne, budem v tom pokračovať.

Vytvárať fiktívne životy je totiž istou formou úniku. Úniku zo špinavej zahmlenej a každodennej rutiny, ktorú sledujem, keď kráčam po uliciach plných príbehov bolesti, smradu a lásky. Ide tu o viac ako len o ukladanie viet na nudný biely papier.

Slová kníh inšpirujú skutoční ľudia, ich pohľady, denníky a slzy. Tvorba Young Adult literatúry dáva nádej, že scenáre našich životov môžeme vytvoriť aj sami. Veď písanie je predsa o dráme. Skutočnej. O tej, ktorú prežíva každý z nás, i keď jej príbeh takmer nikdy nekončí šťastne... A ja ani netvrdím, že konce majú byť o šťastí. Diela, ktoré píšem tiež nie sú rozprávky na dobrú noc. Sú o príbehoch ľudí, ktorí budujú môj život. Ľudí, ktorí ma inšpirujú. Ľudí, ktorí k tým svojim koncom skutočne spejú. V živote robia chyby ale aj správne závery, a nič z toho už nejde vziať späť. Bohužiaľ. Alebo našťastie... O takýchto ľuďoch majú vravieť knihy! A bez nich...? Bez nich by nebola ani literatúra. Ani dejiny.

Je veľmi dôležité písať, najmä pre mladých. O mladých. A čo je ešte dôležitejšie... Tieto príbehy by, podľa môjho názoru, mali byť aj podané mladými. Práve preto píšem Young Adult literatúru. Chcem tvoriť scenáre životov, chcem podávať ďalej chvíle, ktoré sa už nikdy opakovať nebudú, chcem aby iní prežili pocity, ktoré som okúsila ja. Píšem. Každý z nás má túto jedinečnú možnosť- naveky zaznamenať teplo, omyly, túžbu alebo zúfalstvo. Pretože literatúra, tak ako život, je tu pre všetkých. Pre nich, nás, aj pre mňa. A mojou jedinou túžbou je vďaka mojim dielam ovplyvniť zmýšľanie mladých ľudí a ukázať im príbehy iných. Nie také, akými by byť mali. Ale také, aké v skutočnosti sú. Pikantné, bolestné, nespútané, dráždivé. Dokonca aj zakázané. Mladí musia vedieť, že tí, ktorí píšu slová, konajú i činy. Som rovnaká ako moji čitatelia a nebojím sa o tom písať. Zavádzam, ubližujem, rehocem sa, kričím, milujem a nenávidím. Nie sú sami. A práve o tom by mala byť Young Adult literatúra.

Je to plátno. Pre nás- mladých. Jediné plátno, na ktoré nemusíme len maľovať poslušnosťou, ale aj čmárať hnevom.