Filip Vančo Knihy

Štvrtá publikácia Aurela Hrabušického a Filipa Vanču z edície Osobnosti slovenskej fotografie tentoraz predstavuje výber z tvorby Ivana Matejku (1942). Tento výrazný fotografický talent sa už v mladosti stal priekopníkom výtvarne orientovanej fotografie na Slovensku. Výtvarní (tzv. umeleckí) fotografi sa po rokoch diktátu socialistického realizmu usilovali oslobodiť fotografiu od verného reprodukovania skutočnosti s cieľom vytvoriť autonómne výtvarné dielo. Matejka patril medzi tých, ktorí v tomto smere zašli najďalej. Na rozdiel od svojich kolegov takmer nikdy nezasahoval do technologických procesov pri vzniku snímky, ale vystačil si so základnými funkciami fotoaparátu. Zanedbané kulisy reálneho socializmu sa v jeho podaní zmenili na detailne rozvrhnuté, rafinované estetické objekty. Máloktorý fotograf pritom vyťažil zo spustnutej reality a civilizačného odpadu toľko krásy.

Anton Podstraský (1939 – 2007), fotograf dokumentarista. Začínal ako fotograf vo filmovom štúdiu Slovenského filmu v Bratislave a od osemdesiatych rokov 20. storočia sa živil príležitostnými zamestnaniami a uverejňovaním svojich fotografií v tlači. Ako jeden z mála slovenských fotografov nielenže zachytil „reálny socializmus“ objektívom svojho fotoaparátu, ale jeho snímky aj uverejňovali. Publikácia autorov Filipa Vanču a Aurela Hrabušického predstavuje výber z tvorby fotografa, ktorý sa zameral na dokumentovanie bežného života s osobitným dôrazom na postavy z prostredia spoločenského „subštandardu“. Možno práve preto ich dobová tlač aj zverejňovala, často ako obrazovú prílohu článkov s problematickými ľudskými vzťahmi.

Fotografie z celého Slovenska z rokov 1935-1952.

Piata publikácia Aurela Hrabušického a Filipa Vanča z edície Osobnosti slovenskej fotografie predstavujte Antona Šmotláka (1920 - 1979). Ako profesionál sa špecializoval na divadelnú fotografiu, ale od samého začiatku sa venoval aj živej fotografii. Patril k prvým slovenským fotografom, ktorí sa v rámci živej či priamej fotografie postarali o uvoľnenie z dogiem socialistického realizmu. Spontánne a bez predsudkov zaznamenával okamihy z bežného života v Bratislave, ale aj inde na Slovensku. Do fotografie vniesol hybný moment, akceleráciu diania, razanciu v záberoch, akýsi fotografický „drajv“. V druhej polovici 50. a začiatkom 60. rokov obsiahol taký široký register tém a spracoval ich s takým porozumením ako máloktorý iný slovenský fotograf. Možno sa mu to podarilo aj preto, lebo bol „dobrotivým paparazzom“ – ako ho nazval Július Satinský, keď komentoval jeho predčasnú smrť.