Jozef Vozár Knihy

Z cesty do stredoslovenských banských miest roku 1764 Druhé vydanie prepisu výnimočných osobných zápiskov a technických náčtkov princa Leopolda, nástupníka trónu, syna cisára Františka Štefana Lotrinského a jeho manželky, uhorskej kráľovnej Márie Terézie. Zápisník vznikol počas jeho inšpekčnej cesty po stredoslovenských banských mestách, ktorú absolvoval spolu so svojom bratom Jozefom – rímskym kráľom, so saským princom Albertom a s ostatnými členmi sprievodu v dňoch 19. až 31.7.1764. Je to jeden z najvýznamnejších dobových dokumentov o slovenskom baníctve a stredoslovenských banských mestách, jediný známy, ktorý je písaný rukou člena panovníckeho rodu s názvom "Denník princa Leopolda z cesty do stredoslovenských banských miest roku 1764". Prvé vydanie tejto výnimočnej publikácie edične pripravil už v roku 1990 PhDr. Jozef Vozár, DrSc. (1926 – 2010).

Ekonomický vývin je prezentovaný v troch chronologických častiach: v období včasného novoveku (1526 – 1711, v období nástupu manufaktúrneho podnikania (1711 – 1790) a v období prechodu od feudalizmu ku kapitalizmu (1790 – 1848).

Monografia Sloboda prejavu v rozhodnutiach súdov je kolektívnym dielom popredných odborníkov z domova, ako aj zo zahraničia. Autori sa zaoberajú filozofickými, historickými, ale najmä právnymi aspektmi slobody prejavu. V podobe analýzy najrelevantnejších rozhodnutí poukazujú na vývoj rozhodovacej praxe súdov nielen v postsocialistických krajinách, ako sú Maďarsko, Slovensko, Česko, ale najmä v zabehnutých demokraciách ako USA, Nemecko a Francúzsko. Osobitne je venovaná pozornosť judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva v prostredí internetu, ako aj slobode prejavu v kontexte Charty základných práv Európskej únie. V závere monografie jeden z jej autorov opisuje osobnú skúsenosť s „uplatňovaním“ slobody prejavu v Číne.

Vladimír Fajnor, narodený 23. októbra 1875 v Senici a zomrelý 5. januára 1952 v Bratislave, bol významnou právnickou osobnosťou prvej polovice 20. storočia na Slovensku. Svoju kariéru začal ako advokát vo Zvolene, kde založil Zvolenské noviny, Zvolenskú ľudovú banku a kníhtlačiareň. Po vzniku Československa sa stal prezidentom Súdnej tabuly v Bratislave a bol spoluzakladateľom Právnickej jednoty na Slovensku, kde ho zvolili za starostu. V rámci tejto organizácie prevzal vydávanie časopisu Právny obzor, ktorého hlavným redaktorom bol 16 rokov. Fajnor tiež pôsobil na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde habilitoval v roku 1922 a v roku 1936 sa stal profesorom občianskeho práva. Zaslúžil sa o rozvoj slovenského právneho názvoslovia a publikoval v oblasti právnej histórie a súkromného práva. Dvakrát bol ministrom unifikácie a raz ministrom spravodlivosti, pôsobiac v úradníckych vládach ako nestraník. V roku 1930 ho prezident T. G. Masaryk menoval prvým prezidentom Najvyššieho súdu ČSR. Po odchode do penzie v roku 1939 prežil druhú svetovú vojnu v Čechách a po oslobodení bol jedným zo štyroch československých právnikov zapísaných do Stáleho arbitrážneho dvora v Haagu.