Blanka Poliaková Pořadí knih

Básnický dialóg dvoch autorov, ktorých spája priateľstvo a láska k moru i spoločné spomienky na pobyt pri ňom. Z ich tvorivej kooperácie vzišla zbierka poézie, ktorá je svojou koncepciou v kontexte slovenskej literatúry raritnou. Je to sugestívny dvojhlas básnikov, medzi ktorými je možno veľký generačný rozdiel, ako i rozdiel v tom, ako do svojich veršov previedli notový záznam piesne mora, ktorá prevráva k ich dušiam. Vďaka však takmer totožnému zmyslu pre krásu a krásno splývajú tieto kontrasty do vzácnej harmónie a poskytujú čitateľovi skutočne magický zážitok.

V knižke Verš na notovej osnove predkladá poetka Blanka Poliaková milovníkom poézie verše, ktoré vznikli z očarenia piesňami, poéziou a osobnosťou Leonarda Cohena, kanadského básnika, pesničkára a maliara. "Mnohí si piesne Leonarda Cohena pohmkávajú. Patrím k nim. Pokúsila som sa cez slovo nazrieť do duše tejto mimoriadne zaujímavej osobností,“ povedala autorka.

Dielo predstavuje výber básní zo siedmich básnických zbierok Blanky Poliakovej. Od básnického debutu, ktorým pod názvom Požičaj mi deň vstúpila do literatúry v roku 1963, cez zbierky Zaklínadlá (1965), Malý svet (1977), Listy (1984), Nepovedala som nahlas (1998), Skôr ako potemnie slnko (2003) a Leto v kolíske jabloní (2015) píše svoju citovú autobiografiu, cez búrky, vzplanutia, sklamania, straty. spisovateľka a znalkyňa jej tvorby „Čas a punc doby je zanedbateľný, rozhodujúca je pečať autorkinej osobnosti a osobitosti: dychtivosť po poznaní, obdiv k prírode, úprimnosť citov, nadšenia i smútku, potreba lásky, trvalých vrúcnych vzťahov,' konštatuje Jana Šimulčíková, znalkyňa poézie Blanky Poliakovej a autorka výberu z jej básní. „V slovách je poétka mimoriadne úsporná. Za seba aj za iných vyslovuje veršami príbuzné skryté pocity, aby sa naše najvnútornejšie svety dotýkali.'

Román, v ktorom zobrazila zložitý vnútorný svet mladých ľudí. Hrdinovia jej prózy sú síce mladí ľudia, no takmer vo všetkom sa líšia od portrétov mladých ľudí, aké prináša súčasná slovenská próza. Poliakovej postavy nie sú ani cynické ani generačne vzbúrené, ale majú hlboké vnútorné komplexy.