Hugolin Gavlovič

(* 1712 Czarny Dunajec (Poľsko) — † 1787 Horovce)— básnik, náboženský autor, najvýznamnejší slovenský literát predosvietenského obdobia, kňaz

Pochádzal z poľsko-uhorského (etnicky poľsko-slovenského) pohraničia, od útleho detstva však žil v jazykovo slovenskom prostredí oravského mestečka Trstená. Roky a miesta jeho štúdií sa dajú rekonštruovať iba čiastočne. Základné vzdelanie získal pravdepodobne v Trstenej, v roku 1725/26 bol žiakom nižšej gramatickej triedy v Žiline. Ďalšie triedy s najväčšou pravdepodobnosťou absolvoval na piaristickom gymnáziu v Ružomberku. V roku 1733 vstúpil do františkánskej rehole v Hlohovci a prijal rehoľné meno Hugolín. V roku 1742 ukončil štúdium teológie v Žiline. V roku 1744 sa doživotne stal členom komunity františkánskeho kláštora v obci Pruské na severozápade Slovenska. Táto okolnosť súvisí podľa všetkého s jeho dlhotrvajúcou pľúcnou chorobou. Počas letných mesiacov sa liečil pobytmi na salašoch pruštianskeho panstva Königseggovcov. V obdobiach zlepšenia zdravotného stavu pastoračne vypomáhal v okolitých farnostiach. Posledné roky života (1775 — 1787) strávil ako dvorný kaplán v šľachtickej rodine Madočániovcov v Horovciach. Pochovaný je v kláštornej krypte v Pruskom. Gavlovič patril medzi najvýraznejšie osobnosti františkánskej rehole, ktorá sa najmä v druhej polovici 18. storočia významne podieľala na formovaní slovenskej barokovej a ranoosvietenskej kultúry. Z jeho rozsiahlej (dnes už len neúplne zachovanej) rukopisnej tvorby, sústredenej na mravnú nápravu a duchovné zušľachťovanie osobnosti i spoločenstva, sa vynímajú predovšetkým dve monumentálne veršované skladby — Valaská škola mravúv stodola (1755) a Škola kresťanská s veršami zvázaná, k čítání a spívání, i k rozjímání sporádaná... (1758). Obidve diela predstavujú svojho druhu zbierky nasledovaniahodných i výstražných príkladov ľudského správania sa, s osobitou, čitateľsky príťažlivou výrazovosťou.