Bítnický štýl písania originálne oživuje mladý slovenský básnik Ladislav Lipcsei v debutovej zbierke Svätým mečom. S veľkým zápalom a zaujatím oslavuje posvätnosť a krásu zdanlivo obyčajných životných situácií a vzťahov. Ako píše v básni Duch života, ,,keď ide báseň ide vždy sama a s veľkým rachotom ako galaktická búrka uprostred vesmíru ženie sa do bielej diery papiera..." 40. zväzok edície súčasnej slovenskej poézie Mušľa.
Lipcsei je bezprostredný, spontánny, prirodzený, ba žiada sa povedať nenútene jednoduchý. Jeho poézia neexperimentuje s jazykom, ani v rámci ozvláštnenia nehľadá neobvyklé modality básnickej dikcie. Lipcsei je poeta natus, jeho text nie je odvodený, ani sa neusiluje o dialóg s inými koncepciami či myšlienkovými systémami. Autor má zmysel pre básnickú skratku, prekvapivú, svojskú iróniu, paradox, no jeho text v náznakoch a perifériách otvára povestné zamknuté komnaty, kde osamelý subjekt "horí" vo svojej bezbrannosti a vnára sa do existenčnej temnoty. Tá však nie je všeobecná a skúsenostne ľudsky univerzálna, naopak, je osobná, osobnostná, len a len lipcseiovská. Niektoré z autorových básní sú bolestivým obnažením subjektu, ktorý v tomto svete nemá miesto, lebo jeho miestom je svet. V tomto príbehu sa volá o pomoc, ale toto volanie je neverbalizovateľné, netextové. Lipcseiova poézia je dramatickým výkrikom dieťaťa v mužovi, a predstavuje (napriek istej svojej hravosti) ťaživé, ale strhujúce čítanie. 54. zväzok edície Mušľa, ilustrácie Jakub Milčák