Kniha slovenského prozaika, esejistu, literárneho kritika, ktorá je plynulým pokračovaním jeho kníh Lunenie a Epištoly. Zložená z fragmentov zdanlivých náhodností, i "ohromných maličkostí". Jej súčasťou je i rozsiahla esej venovaná J. S. Bachovi.
Kniha esejů slovenského kritika a esejisty Ivana Kadlečíka (1938). Ve slovenštině.
Román Spytovanie je pokračovaním dlhodobej spolupráce Ivana Kadlečíka a Olega Pastiera. Ich dialóg o literatúre, umení, hudbe a všeličom inom začal v roku 1989 a trvá dodnes. Viac ako dvadsaťročné „spytovanie“ je sondou do rôznych časových a dejinných zvratov nielen Kadlečíkovho životného príbehu, ale aj ponorom a náhľadom do kultúrnych, spoločenských a politických krkolomností rokov minulých a, samozrejme, aj do našej najsúčasnejšej súčasnosti.
Korešpondencia Ludvíka Vaculíka s Ivanom Kadlečíkom z rokov 1969 - 1989 (vydanie prvé).
Knihu môžeme označiť za sprievodcu životom a tvorbou Ivana Kadlečíka. Prináša vlastné texty autora, jeho odpovede na inšpiratívne otázky z rozhovorov s významnými osobnosťami, komentáre k spoločenským udalostiam i udalostiam v kultúre a literatúre.
Prozaik pracuje s iným časovým horizontom a inou perspektívou, ak sa môžem vyjadriť nadnesene, hovorí nie z hľadiska chvíle, ale z hľadiska večnosti. Možno nie každý, ale o prozaikovi Kadlečíkovi to platí na sto percent. Niežeby sa vyhýbal prítomnej chvíli – napríklad vo Vlastnom horo(r)skope zachytáva prostredníctvom znamení zvieratníka priebeh práve plynúceho roka – ale nepodlieha jej prepudrovaným a primaľovaným pôvabom. Jeho prítomnosť siaha hlboko do minulosti i do budúcnosti, lebo, ako sám hovorí, „zajtrajšok sa začína pradávno“. Preto sa správa o jednom roku stáva v jeho podaní kronikou dvadsiatich rokov vyhnanstva, a vlastne úvahou o vyhnanstve vôbec. Kadlečík hovorí zdanlivo o sebe, o tom, čo sa ho bezprostredne dotýka, no zároveň nepriamo kreslí portrét doby: veď spoločnosť už len tým, koho odmieta, zapiera a umlčuje, vydáva výrečné svedectvo o svojom charaktere.
„Zneje to čudne ako každý paradox, ale normalizácia ma vlastne oslobodila a priviedla k sebe samému. Pochopil som, že nemusím byť konformný, devótny voči nadriadeným, opatrný, spoliehať sa na vrchnosť, ale bezohľadne si môžem písať čo chcem bez konvencií a predsudkov. (...) Moje tajné texty s samizdate čítali a vysoko hodnotili českí intelektuáli, niečo sa publikovalo aj v zahraničí. Inak by človek ľahko podľahol pocitu, že je vyvrheľ. Zápasí sám so sebou, lebo taký život sa podobá chôdzi po lane nad priepasťou a neraz som sa nebezpečne zapotácal, lebo ako sa vraví, človek je tvor slabý a hriešny. Asi ma podopierali anjeli, tie bytosti neznáme, ale aj známe: všetci, ktorí ma mali radi, živí i mŕtvi, a ktorých som mal rád ja. To očisťuje“ Ivan Kadlečík.
"Potreboval som nejakého adresáta a najlepšie sa píše ženám. Keďže dnes nad slovenskou literatúrou hocikto ohŕňa nos a aj Andrej Sládkovič je len v učebniciach, tak som sa rozhodol recyklovať ho do súčasného kultúrneho obehu. Nie je to ľahké, pretože mal archaický jazyk. Občas však povedal, či v korešpondencii napísal zaujímavé veci, ktoré som nehanebne použil. Do istej miery sa s ním stotožňujem. Nie je to schizofrénia, skôr sa ho pokúšam vtiahnuť do seba." Ivan Kadlečík Doslov: Pavel Hrúz
Oproti minulým písačkám sú tieto o voľačo smutnejšie. Vyskytne sa v nich už aj rozjímanie o starobe. Ba možno povedať, že takmer všetky tie prelúdiá nadobúdajú meditatívny i kontemplatívny charakter a možno ich počúvať či čítať za zvukov Bachovej hudby, ktorá prebúdza v Kadlečíkovi básnika a to ani nie práve v básňach, ale ešte viac v prozaickom texte.
Kniha reflexií - esejí - príbehov,neobyčajne hlboká výpoveď jedného z najvýznamnejších prítomných slovenských autorov pôvodnej prozaickej tvorby, s ktorou si možno odpovedať na množstvo nevyslovených otázok.
'Besednice' - úvahy a eseje významného súčasného literárneho kritika, historika a spisovateľa, ktorý mal v časoch normalizácie zákaz publikovať pre svoje zásadové postoje.
Knižka Taroky s podtitulom Historický románik je veľmi trefným a pritom vtipným príspevkom k hľadaniu našej identity, či už na úrovni národnej, stredoeurópskej alebo regionálnej. Autor dokáže tak bravúrne pracovať s históriou a má dôkladne načítanú klasickú slovenskú literatúru, že si môže dovoliť zahrať si s ktoroukoľvek našou významnou kultúrno-historickou postavou vynikajúcu partiu tarokov. Platí to pre Štúra, Sládkoviča, Hurbana, Hodžu, Kalinčiaka, ale aj Vajanského, Holubyho, Timravu, Chudobu či Tatarku.
Hlavolamy sú knihou o všeličom, no hlavne o autorovi. V úvahovitom pásme sprostredkúva čitateľovi svoje zážitky z čítania, z hudby, zo stretnutí, pridáva epizódy z Pukanca, Nemecka, Švajčiarska, podľa starých rodinných záznamov evokuje svojich predkov, filologizuje, sníva, vizionárči, bŕľa sa v starých autoroch, komentuje nových, nahlas rozmýšľa o smrteľnosti a smrti, vracia sa k náboženstvu, k luteránstvu. Dikcia a stavba jeho vety pripomenie Tatarku (časté inverzie, ale aj regulovanie toku myšlienok). Výsledkom Kadlečíkových samôt je okrem iného schopnosť vciťovať sa do “duše” vecí. A tak sa to mihá, mení, vlní v Kadlečíkovej knihe všetkými smermi až po najmenšiu jednotku spisovateľovho materiálu, po slovo.
Zbierka haiku trinástich slovenských autorov, z ktorých každý na úvod zodpovie na otázky prečo píše haiku, čím ho haiku zaujalo a čo všetko sa dá úsporným haiku napísať.
Spisovateľ, esejista a publicista Ivan Kadlečík sa v knihe Z rečí v nížinách predstavuje predovšetkým ako literárny kritik. Kniha tvorí súbor jeho kritických článkov a recenzií z konca šesťdesiatych rokov. Je to významné obdobie slovenskej literatúry, umelecká spisba bola vtedy neraz nová a originálna, jej diapazón pestrý a táto prelomová doba bola i spoločensky "zaujímavá", chystala sa "ormalizácia" všetkých foriem nášho duchovného života. V tejto historickej chvíľke Kadlečík píše o literatúre s nadhľadom, sústreďuje sa predovšetkým na hodnoty a vlastnosti našej literatúry, ktoré by mali pretrvať. Väčšina týchto súdov je doposiaľ platná, hoci kniha si na overenie jeho uzáverov musela počkať rad rokov.
Zaujímavá próza jedného z mála slovenských intelektuálov, ktorý sa po počiatočnom pochopiteľnom hľadaní rozhodol žiť v súlade so svojím svedomím...
Slovo sa v ústach rozkladá, slovo predstiera bozk, celé je zmierené. Epištoly sú najkrajší a najslobodnejší literárny žáner. Literárny druh a priateľ: sú čistý spôsob jestvovania. Budeme počúvať, počúvať sa a počuť budeme, zhovárať sa v porozumení a rozumieť si sypkým a jasným mlčaním - a budeme sa azda menej báť. Ivan Kadlečík
Prvý zväzok súborného diela Ivana Kadlečíka obsahuje texty z rokov 1971-1991. Reflexie diel modernej slovenskej literatúry, portréty spisovateľov, eseje o tvorbe, úvahy, listy priateľom i intímne denníkové zápisky. Autor mal počas komunistického režimu zakázané publikovať v oficiálnych vydavateľstvách a preto jeho knihy vychádzali v samizdatových a zahraničných edíciách.
Kniha obsahuje štyridsaťdva básní vo forme haiku. Táto prísna forma troch krátkych riadkov má len sedemnásť slabík a vylučuje všetko zbytočné, takže je virtuóznou previerkou možností aj nášho jazyka. Naozaj netreba veľa slov, skôr úsilia a námahy od autora i čitateľa.
Antologie
