Ivan Kadlečík Knihy

Korešpondencia Ludvíka Vaculíka s Ivanom Kadlečíkom z rokov 1969 - 1989 (vydanie prvé).

Kniha slovenského prozaika, esejistu, literárneho kritika, ktorá je plynulým pokračovaním jeho kníh Lunenie a Epištoly. Zložená z fragmentov zdanlivých náhodností, i "ohromných maličkostí". Jej súčasťou je i rozsiahla esej venovaná J. S. Bachovi.

Kniha esejů slovenského kritika a esejisty Ivana Kadlečíka (1938). Ve slovenštině.

Román Spytovanie je pokračovaním dlhodobej spolupráce Ivana Kadlečíka a Olega Pastiera. Ich dialóg o literatúre, umení, hudbe a všeličom inom začal v roku 1989 a trvá dodnes. Viac ako dvadsaťročné „spytovanie“ je sondou do rôznych časových a dejinných zvratov nielen Kadlečíkovho životného príbehu, ale aj ponorom a náhľadom do kultúrnych, spoločenských a politických krkolomností rokov minulých a, samozrejme, aj do našej najsúčasnejšej súčasnosti.

Knihu môžeme označiť za sprievodcu životom a tvorbou Ivana Kadlečíka. Prináša vlastné texty autora, jeho odpovede na inšpiratívne otázky z rozhovorov s významnými osobnosťami, komentáre k spoločenským udalostiam i udalostiam v kultúre a literatúre.

Dielo slovenského, dlhé roky umlčiavaného autora, prináša pohľad do vlastného vnútra poeticky a jemne ladený s trpkou príchuťou reality. Obsahuje dielo Dvanásť zostavené z prác, ktorých väčšina bola samostatne uverejnená pod inými názvami v pražskom Obsahu alebo bratislavskom Fragmente K, pričom sú dosť prepracované a doplnené (aj o škrty). Text Dvanásť vyšiel v roku 1989 v samizdatovej knižnej edícii Fragment K ako jej 9. zväzok Ďalej dielo Vlastný horoskop, dopísané 24. 12. 1989.... celý text

„Zneje to čudne ako každý paradox, ale normalizácia ma vlastne oslobodila a priviedla k sebe samému. Pochopil som, že nemusím byť konformný, devótny voči nadriadeným, opatrný, spoliehať sa na vrchnosť, ale bezohľadne si môžem písať čo chcem bez konvencií a predsudkov. (...) Moje tajné texty s samizdate čítali a vysoko hodnotili českí intelektuáli, niečo sa publikovalo aj v zahraničí. Inak by človek ľahko podľahol pocitu, že je vyvrheľ. Zápasí sám so sebou, lebo taký život sa podobá chôdzi po lane nad priepasťou a neraz som sa nebezpečne zapotácal, lebo ako sa vraví, človek je tvor slabý a hriešny. Asi ma podopierali anjeli, tie bytosti neznáme, ale aj známe: všetci, ktorí ma mali radi, živí i mŕtvi, a ktorých som mal rád ja. To očisťuje“ Ivan Kadlečík.

"Potreboval som nejakého adresáta a najlepšie sa píše ženám. Keďže dnes nad slovenskou literatúrou hocikto ohŕňa nos a aj Andrej Sládkovič je len v učebniciach, tak som sa rozhodol recyklovať ho do súčasného kultúrneho obehu. Nie je to ľahké, pretože mal archaický jazyk. Občas však povedal, či v korešpondencii napísal zaujímavé veci, ktoré som nehanebne použil. Do istej miery sa s ním stotožňujem. Nie je to schizofrénia, skôr sa ho pokúšam vtiahnuť do seba." Ivan Kadlečík Doslov: Pavel Hrúz