Veronika Dianišková Knihy

Druhá básnická zbierka autorky (1986). Debut: Labyrint okolo rúk (2007).

Debutová zbierka poézie Veroniky Dianiškovej.

Pirátske rozprávky sú prvou rozprávkovou knihou poetky Veroniky Dianiškovej a to takou, z ktorej môžu mať pri čítaní spoločný zážitok deti aj ich rodičia. Dianišková pri tvorbe textu s ľahkosťou a prirodzenosťou využila detský zmysel pre neskutočné podoby sveta, pre fantazijnosť, odchýlku, zveličenie a nonsens. V jej texte sa obyčajný dom mení na pirátsku loď a jeho obyvatelia na jej posádku. Prelínanie medzi oboma rovinami je plynulé a autorka ho produktívne využíva. V jednotlivých príbehoch sa každodenný jednotvárny život mení na dobrodružstvá plné nečakaných situácií, napätia i humoru. Zvyčajné rodinné vzťahy medzi sestrami a deduškom striedajú vzťahy medzi pirátkami, ale aj pirátmi z iných lodí či podivuhodnými morskými bytosťami. Text citlivo a umelecky presvedčivo aktualizuje hodnoty lásky, priateľstva a vzájomnej dôvery. Knihu ilustrovala Jaroslava Džuppová.

Dianišková v novej zbierke v ozvláštňujúcich stratégiách znevýznamňuje druhovo ľudské. Je záznamom hlasu prírody, človek je provokujúco vyzátvorkovaný. Táto neprítomnosť človeka naznačuje jeho historické zlyhávanie. Na scénu s apokalyptickými freskami vstupuje príroda vo všemožných podobách. Ide o vonkajškovo mierne bizarnú morfológiu. Bytie vedomia je odrazu celkom iné. Duch, jeho hlas, ktorý opustil človeka, sa presídľuje do živej i neživej prírody. S človekom mizne zároveň svetlo a empiricky temný tieň racionalizmu. Včlenenie do prírodného je hlboké, autorka zachádza vo výpravách do „neľudského“ (prírodného) ďalej ako Haugová alebo Luka. Básnický text tu má podobu svojskej mytológie.

Próza Jána Milčáka sa už tradične vyznačuje štýlovou inakosťou, strohým výrazom, ktorý vyvažuje miestami až básnická obraznosť. Autor viac smeruje k náčrtu celkového obrazu, na ktorom zreteľne hneď nevidíme všetko, ako k autentizujúcej a účelovej objektivizácii. V modelujúcej hierarchii tu nad vonkajškovým svetom dominuje vnútroný svet postáv, ich zložitá a zvláštna "psychológia" (to, čo si postavy prinášajú do kľúčových situácií z minulosti, čo bytostne musia naplniť). Aj preto autorova próza zostáva v kontexte súčasnej slovenskej prózy poeticky osihotená, je však zároveň jedinečná a nenapodobiteľná. Ľudský osud, aj napriek nepriaznivým peripetiám a skutkom, ktoré zanechávajú v postave morálne traumatizujúci znak, dostáva šancu, ak už pre nič iné, tak pre schopnosť pokory a hĺbkovej katarzie. Úlohou tvorcu je tvoriť, úlohou žobráka prežiť. Obraz človeka vzniká v drmatickom zápase, pri ktorom sa nefavorizuje dobové postavenie. Historická téma v autorovom uchopení svojrázne aktualizuje univerzálny kresťanský étos.