Súčasný hudobný skladateľ Vladimír Godár, človek s nesmierne širokým záberom záujmov od filozofie a literatúry až po históriu, s darom pravého polyhistora v knihe spája svet hudby a spoločnosti v ktorej súčasná, najmä slovenská, hudba žije. Táto publikácia má ambíciu byť svedectvom - svedectvom myšlienok, postojov a okolností, ktoré sprevádzali vznik a život tak autorovej tvorby, ako aj hudobnej tvorby posledných troch desaťročí...
Človek má veľké množstvo slov, ktorými môže popísať okolitý svet, no veľmi málo slov, ktorými vie opísať svoje vnútro. Dejiny spôsobili, že človek spoznáva onen vonkajší svet prostredníctvom vedy, kým ľudskému vnútru sa venujú najmä umenia. Umenia pomáhajú človeku spoznať seba samého - toto sebapoznanie sa skrýva v príbehoch vystavaných pomocou slov, v hudobných priebehoch, v obrazoch, ktorých vnímanie sprevádzajú naše emócie. Hudba sa v európskej tradícii stala remeslom, vedou i umením a robiť ju nie je ľahké. Ak je výroba hudby ťažká, povedať slovami niečo zásadné o hudbe je ešte ťažšie.
Keď chceme rozumieť kultúre, musíme ísť ad fontes, k tvorivej intencii, stotožniť sa s momentom vzniku. Vôbec to nie je ľahké. Veď čo by nastalo na našej zemi, keby kresťania pochopili zúrivosť Krista, vyháňajúceho obchodníkov z božieho príbytku? Tá to kniha sa zaoberá vznikom opery. Chce v zmysle teórie rétoriky zodpovedať peristaseis: Kto? Čo? Kde? Pomocou čoho? S čou pomocou? Prečo? Ako? Kedy? Pokúša sa postaviť fakty proti umeleckej a citovej tuposti, ktorú nám priniesla hlúpa doba.
S problematikou tvorby battaglií je spätý pomerne široký okruh dosiaľ nezodpovedaných či ani nenastolených otázok. Kompozície s týmto názvom nachádzame v hudobných dejinách počas viacerých storočí, ale vďaka heterogénnosti ich výzoru, nedešifrovaniu ich spoločenskej funkcie a účelu sa muzikológia vyhýba aj takej základnej otázke, či v prípade battaglie možno hovoriť o špecifickom hudobnom žánri či druhu alebo len o battagliových príznakoch. Dosiaľ nevymedzila dostatočne ani charakteristické znaky battaglie a neosvetlila ani otázku jej vývojových determinánt i následných transformácií.
Predkladaná práca je pokusom o načrtnutie myšlienkového konceptu, stojaceho v pozadí dejín európskej hudby, pokusom pochopiť dejiny európskej hudby cez prizmu kultúrnych ideí či paradigiem, ktoré sa ustaľovali vo vedomí ľudí, pričom boli podrobované oscilácii medzi dynamizujúcimi a statizujúcimi silami ľudského myslenia. Východisková idea predloženého semiotického konceptu hudobných dejín pochádza od františkána Bonaventuru, ktorý v 13. storočí napísal spis Itinerarium mentis in Deum, opisujúci tri štádiá či stupne kontemplácie pri výstupe duše k osvieteniu. Naša kontemplácia má podľa Bonaventuru tri vektory: 1) pozorovanie zmyslami vnímateľného sveta okolo nás (extra nos); 2) vstup do nášho vnútra, do našej mysle či duše (in mentem nostram); 3) výstup k tomu, čo nás presahuje, čo je nad nami (transcendere supra nos). Bonaventura nás tu upozornil na tri druhy reality (zmyslová či telesná, spirituálna či duchovná, a božská či transcendentálna), a tento postreh je azda najstarším pokusom o načrtnutie štruktúry ľudskej psychiky pomocou funkčnej triády.
Predložená práca De musica má ambíciu interpretovať fázovanie dejín európskej hudby pomocou semiotickej koncepcie, založenej najmä na myšlienkach Charlesa Sandersa Peircea. Stredoveká európska reflexia začlenila hudbu do systému siedmich slobodných umení (septem artes liberales); v dobe vytvorenia tejto väzby bola hudba súčasťou matematického, „číselného“ kvadrívia a vytvárala si úzke vzťahy predovšetkým so svojimi kvadríviovými príbuznými – s aritmetikou, geometriou a astronómiou. Túto stredovekú kvadríviovú musiku skúmame v časti musica symbolica, keďže požadované väzby tónov a čísel vytvárali symbolicko- mimetický vzťah, založený na ich dohodnutej, teda konvenčnej väzbe. Symbolickej hudbe naša hudba vďačí za svoje základy.