Ladislav Franek Pořadí knih (chronologicky)

Súbor štúdií a príspevkov s názvom Interdisciplinárnosť v symbióze literárnej vedy a umenia je výsledkom dlhodobej autorovej výskumnej práce zameranej na organické prepojenie podnetov z viacerých disciplín. Slovenská literárna veda dosiahla vzácne výsledky a jej metodologický aparát ponúka široké spektrum impulzov pre literárnych bádateľov. Prvý okruh štúdií sa zameriava na prínos Antona Popoviča a jeho interdisciplinárnu metódu skúmania vzťahu slovenskej literatúry k iným slovanským literatúram. Autor sa zaoberá filozoficko-teoretickou podmienenosťou bádateľských postupov, najmä v kontexte modernej a postmodernej literatúry a umeleckého prekladu. Metóda interdisciplinárnosti sa opiera o teoretické poznatky slovenských, českých, francúzskych a španielskych literárnych vedcov a vyžaduje individuálny kritický postoj a intuitívno-racionálne schopnosti interpretátora. V nadväznosti na slovenskú tradíciu kritiky umeleckého prekladu ide o tvorivé uplatnenie synchrónneho a diachrónneho prístupu k literárnemu prekladu. Projekt obsahuje aj štúdie venované významným zjavom svetovej literatúry, ako sú Paul Claudel, Julio Cortázar a José Martí, ktorých dielo ponúka univerzalistický pohľad na svet a presahuje rámec národnej literatúry.

S neobyčajnou psychologickou hĺbkou vykresľuje zložitý zápas človeka o prežitie v nepriateľskom prostredí. Dejová zápletka sa sústreďuje na konflikt medzi dobrom a zlom. Stavia proti sebe skromného obchodníka a poľnohospodára Bernarda a bezohľadne chamtivého zemepána Nestora, ktorý sa spolieha na svojich zabijakov, zradných a nepevných, no závislých od vôle silnejšieho.

Psychologický román portugalského spisovatele vypráví o kritickém momentu v životě úspěšného lékaře, který v okamžiku nejistoty bezúspěšně hledá odvahu být sám sebou a sílu vypořádat se se strachem ze ztráty společenské prestiže.

Na pozadí exotického prostredia zaoceánskej lode, ktorá vezie šťastných výhercov lotérie na výletnú plavbu do neznáma, autor zobrazil vrstvy juhoamerickej spoločnosti najmä prostredníctvom ich konania a vzájomných vzťahov. Po nepredvídaných udalostiach sa jeho hrdinovia ocitajú v situácii, keď sú nútení komunikovať, čo vyvoláva hlboké rozpory. Konformizmus, opatrníctvo a ľahostajnosť ostro kontrastujú so zmyslom pre zodpovednosť a odhodlaním statočne čeliť ťažkostiam v kritickom okamihu, ako to vidíme u profesora Medrana a Chlpáča. Tieto protipóly ľudského charakteru sú výstižne stelesnené i v ženských typoch, ako je napríklad príslušníčka meštiackej vrstvy pani Trejová a na druhej strane nekonvenčná krásavica Paula i intelektuálka Claudia. Pomerne jednoduchý dej podfarbuje a oživuje nepretržité napätie vyvolané rozličnými záhadnými okolnosťami plavby, ako je čudná posádka, uzavretie prístupu do zadnej časti lode a podobne, ktoré budia u cestujúcich pocity nedôvery a neistoty, vrcholiace absurdnou smrťou jedného z nich. I ked Cortazár venuje značnú pozornosť vnútornému svetu svojich hrdinov, vie pôsobivo opísať i bežné životné situácie, za ktorými možno tušiť nové rozmery a významy, lebo skutočný svet sa uňho svojrázne prelína so svetom fantázie, a azda práve pre tieto hodnoty si román získal čitateľov v Európe a Amerike.

Autor podáva príbehy a životné osudy detí sertaa – banditov jaguncov brázdiacich pusté a neľútostné planiny, kde na každom kroku číha smrť v rozličných podobách, proti ktorej bojujú, dôsledne zachovávajúc pravidlá vlastného mravného zákonníka. Za samotným príbehom vykresleným ústamihrdinu Riobalda – bývalého banditu, skrýva sa motív hľadania princípu dobra a zla symbolizovaného jednotlivými charaktermi.

Téma samozvaného diktátora je pro latinskoamerickou literaturu poměrně typické, dokonce až obsedantní, a objevuje se v řadě děl. Zatímco jiní autoři volí přesný dobový rámec, García Márquez zpracoval látku po svém a jinak: zamířil k parodii a satiře. Charakteristický styl vyprávění, příznačný pro Sto roků samoty, je zúžen na několik bizarních motivů ze života dosazeného tyrana. Spisovatel překvapuje až hypertrofií obrazů a scén, kdy se ve stále nových obměnách kupí obludné fikce, krouživými pohyby děje a anachronismy je popírán lineární čas, kdy se logika jeví jako naprosto nepotřebná a skutečnost je obrazně řečeno trhána na kusy. Autor místo klasické přímé řeči přechází z jedné osoby na druhou, splétá postavu vypravěče s jednajícími osobami, a vytváří tak podivuhodný obraz "reality". Skvěle se mu daří zkomponovat rekviem nad figurou jednoho samovládce. Zároveň Márquez nastoluje otázku moci obecně, v románu zaznívá i rozměr existenciální a v neposlední řadě zde hrají svou roli symbolika a motivy smrti, charakteristické pro období barokní.