L. uba Belohradská

Výtvarná teoretička, kurátorka výstav, emeritmá vysokoškolská pedagogička

Vyštudovala odbor dejín umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v rokoch 1954-1959. Po skončení školy do roku 1964 pracovala v Umenovednom ústave SAV.V rokoch 1972 – 1975 prednášala dejiny umenia na FFUPJŠ v Prešove a v rokoch 1979 -1990 na Pedagogickej fakulte UK V Trnave a v Bratislave. V rokoch 1990 -2008 pôsobila na Katedre teórie a dejín umenia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V roku 1995 jej bola udelená cena Martina Benku a v roku 2006 Mariana Várossa v roku 2006.

Je autorkou koncepcií mnohých výstav a odborných textov zameraných najmä na sochárstvo a medailérstvo 20. storočia. Venovala sa predovšetkým dielu Jozefa Kostku, Fraňa Štefunku, Jána Koniarka, Erne Masarovičovej. Bola prvou slovenskou teoretičkou umenia, ktorá sa systematicky venovala sochárkam ženám, a v 60. rokoch (minulého storočia) patrila k avantgardnému predvoju , ktorí z energicky, ale zakaždým s kritickou erudíciou presadzovali nové tendencie do kontextu slovenského výtvarného umenia.

Z výberovej bibliografie: Fraňo Štefunko (Bratislava 1962, 1976), Auguste Rodin (Bratislava 1964), Ján Koniarek (Bratislava 1975, Trnava, 2007, spoluautorka), Erna Masarovičová (Bratislava 2001, 2012), Hranice geometrie (Bratislava 2010, spolu s Evou Trojanovou).

Ľuba Belohradská patrila k tým teoretikom a kurátorom , ktorá v druhej polovici 60. rokov „formotvorne“ vstúpila do diania slovenskej výtvarnej scény. Predovšetkým do jej polemického jadra, doslova a do písmena. Zdalo sa, že druhá polovica 60. rokov ,vďaka politicko-spoločenskej konštelácii bude priestorom slobodnejšej súťaže umeleckých ideí, postojov, názorov. Ak prvá polovica znamenala presadenie avantgardných tvorivých princípov v umení (Nástup, 1957, Nástup 1961), tak ich druhá, v kontexte vtedajšej kritiky, bola poznačená napätím medzi klasickým modernizmom (Galandovci) a novými, najmä s abstraktnými a neokonštruktivistickými tendenciami.

Podprahový spor vyvrcholil v roku 1967 na stránkach letného čísla Kultúrneho života v kritickej recenzii Dominika Tatarku uvedenú pod názvom „Trienále nedorozumenia a rozpakov“ . Arbiter vtedajších galandovcov vyhodnotil prvú exteriérovú výstavu: Socha piešťanských parkov ako „trh márností, trh vypožičaných a prázdnych foriem, .... hromadný, konečný zánik bohov, aby zostali už iba vyprázdnené modly“. Ľuba Belohradská autorka koncepcie, zároveň kurátorka tohto prvého sochársky emancipačného projektu a predovšetkým ešte len zažínajúca „neostrieľaná“ kunsthistorička sa zrazu ocitla v „polemickom ohnisku“ s uznávanou a zbožňovanou autoritou vtedajšej kultúrnej scény.