Zeď

Pán Sartre nám na tanier servíruje dokonalú porciu úzkosti, ktorá sa vinie celou knihou. Každá jedna poviedka zvyšuje tento pocit a my cítime tú horkosť existenciálnej filozofie. Autor dielo napísal ešte pred vojnou, môže sa preto zdať trochu iné, než jeho neskoršie diela. Na druhej strane sa dosť líši od jeho prvotiny s názvom Hnus, ktorá ironicky obsahovala v sebe viac krásy než celý Múr dokopy. Sartre svojich päť poviedok spája symbolom múru, ktorý oddeľuje jednotlivca od spoločnosti, no celkovo má každá poviedka svoju vlastnú príchuť respektíve v nej vyniká iná forma už spomínanej existenciálnej filozofie. Každopádne kniha nie je pre každého a obsahuje pasáže, ktoré sú svojou tématikou ťažké na spracovanie. Za zaujímavosť považujem objavenie sa istej témy, ktorá je bežná až v dnešných časoch a ktorá v tej dobe vyzerala veľmi extrémne. Dielo odporúčam brať nie ako povinné čítanie, ale ako morálno/filozofické cvičenie na uvedomenie si samého seba. Ak sa naň pozrieme z tohto uhla, uvidíme v ňom skrytú kvalitu francúzskej literatúry.