Nie

Novela Nie vznikala v polovici šesťdesiatych rokov, v čase literárne veľmi bohatom na experimenty i prijímanie podnetov zo sveta literatúry. Nemožno sa teda čudovať, že recenzenti po vydaní roku 1967 svorne hľadali paralely s existujúcou záľahou nového románu, existencializmu a absurdnej literatúry. Kritik Michal Nadubinský dokonca väčšinu svojej recenzie na Nie v Kultúrnom živote venoval premýšľaniu o vhodnosti a miere vplyvu svetovej literatúry (a v prípade Johanidesa menuje Sartra, Camusa, Butora, Sarrautovú a Robbe-Grilleta) na domácu tvorbu. Nuž, aj pri dnešnom čítaní je zrejmé, že podivuhodný hermetický text nie je vlastný typickému slovenskému realizmu. A surrealizmu či absurdita mala svoje umelecké korene inde, aj keď my sme ich žili ako normál. Motívy úzkosti sa vinú Johanidesovou tvorbou ako niť už od Súkromia a absurditu nachádzame aj v predchádzajúcej knihe Podstata kameňolomu. Kým však v predchádzajúcich dvoch knihách sa reálna a ireálna rovina pomerne striktne rozlišujú, v novele Nie nie je nič jasné od prvých chvíľ. Démonické a okultné sily sa zmocňujú textu tak, ako sa text zmocňuje mágie. Úvodná prechádza bezradného spisovateľa a záhadnej ženy L. po smetisku (civilizácie, ľudstva?) nás zároveň zavedie do typického ambivalentného johanidesovského sveta viny a pýchy. Žena L. s kafkovskou iniciálou namieto mena je však – na rozdiel od Kafkových “vinných” hrdinov – plná pýchy. Príbeh teľaťa, ruže a krvi, ktorý rozpráva na smetisku, je symbolickou hrou o vine, hriechu, lenže L. nie je hriešna ako Eva, ale hriešna ako Kain, ktorý sa smrťou, krvou vysmieva Bohu. Chápe svoju vinu, ale pýcha prekrýva pokoru. Padlý anjel je kdesi blízko a návšteva strašidelného domu nás len utvrdzuje vo zvrátenej morálke.