Oneskorené reportáže

Hovoriť nad touto knižkou o návrate Ladislava Mňačku (1919) do slovenskej literatúry by bolo možno efektné, nebola by to však pravda. Nikdy z nej totiž neodišiel - len sa nevydávali jeho knihy. Niekoľko generácií mladých čitateľov si ako štafetu z ruky do ruky podávalo ohmatané a rozpadávajúce sa staré vydania. Najmä však v samom organizme literatúry pôsobilo pod povrchom všetko, čo do nej s takou bezočivou samozrejmosťou skoro pred tromi desaťročiami vniesol: neprikrášlené životné fakty, nepodplatný pohľad na utajované súvislosti, neúnavnú, síce programovo civilnú, no svojou odvahou až dojímavo rytiersku obranu slabých a bezprávnych proti mašinérii moci a jej spupným strojcom a údržbárom. V tomto zmysle Oneskorené reportáže (1963) otvárajú novú etapu slovenskej literatúry. Etapu úporného pokusu o pravdu. Nik pred Mňačkom (ak nerátame pritlmenejšie tóny jeho vlastných reportáží Kde končia prašné cesty z toho istého roku) tak drsne a rúhavo nepomenoval stav, v akom sme žili a nerozptyľoval jedovatú hmlu, ktorá ho halila. Autorovo slovo sa tak stalo jedným z dôležitých katalyzátorov atmosféry, umožňujúcej odbojný zdvih nášho umenia, výrazný najmä na Slovensku, najplastickejšie na stranách legendárneho týždenníka Kultúrny život. (Mimochodom, Mňačko bol nielen jeho kmeňovým autorom, ale dvakrát i šéfredaktorom.) Ladislav Mňačko nie je literárny estét, ale celým uspôsobením bojovník, ktorý sa hrdo hlási k svojim publicistickým koreňom. Životný postoj vášnivého a po nových poznatkoch bažiaceho reportéra mu umožňuje prenikať pod povrch javov, obnažovať skryté väzby a demaskovať ich. Cieľom jeho úsilia nie sú bravúrne štylizácie či dômyselné psychologické sondy (hoci ani tie nie sú cudzie jeho tvorivému naturelu), ale neprikrášlené, surové fakty o stave spoločnosti. Vynieslo mu to neraz konflikty s kritikou; tie však nezmiatli čitateľov. Neomylne siahali po knihách, v ktorých cítili pulzovať vlastný život i reportérovo úsilie, riskujúce osobné spoločenské postavenie i kariéru v zápase proti jeho mrzačeniu. Týmto čitateľom adresujeme i nové vydanie Oneskorených reportáží. Nazdávame sa, že ešte stále, žiaľ, aktuálnych, aj keď už len ako živé a zainteresované svedectvo.