Skryté titulky

Básnická zbierka Márie Ferenčuhovej Skryté titulky je objavným pohľadom „spoza“ odvrátenej strany videnia vlastnej skúsenosti. Táto empíria sa u nej potom stáva akousi odhalenou, niekedy zakódovanou žltou škvrnou temnoty a jasu jej vytvoreného slova. Akýsi znak, oznam, správa. Pracuje s tzv. „slučkou“ neuzavretej kapitoly protirečení a sklamaní. Autorka sa vo svojej poeticko-epickej gradácii tak stáva mierou a normou každého slovného znaku, zmyslom tápania a nahmatávania vlastnej skúsenosti; podobou segmentácie či dekompozície. Pritom však – pokiaľ ide o lineárnosť postupu – pred M. Ferenčuhovou tu dočasne čnie jav tzv. „dvojitosti“ významu Saint-John Persa a jeho výpovedné tajomstvo „hlineného lampáša“, svietiaceho v tme znovuzrodenia. Niekedy pracuje akoby s dopoly odhaleným (hermetickým) závesom – spoznáva autopsiu vlastného videnia s konkrétnou požiadavkou matérie mnoho-významov svojho vyjadrenia. Nakoniec – „industrializáciou“ slova – programovo ustupuje od dejovej fabuly k subjektivizmu. I keď navonok sa môže pri prvoplánovom posudzovaní jej textu zdať, že nedokáže vpustiť čitateľa do „svojej spálne“ alebo snov, nie je to tak: „tras mnou, prejdi ma / po kôre, po svetle, prevráť ma na brucho / stále za chôdze“ (s. 40). Možno, že má iba intímny či alternatívny strach zo zabetónovanej skúsenosti, stratenej a nejakým spôsobom večne povstávajúcej z jej vlastných myšlienok. Je pravdepodobné, že takýmto postupom zrejme prezentuje a demonštruje vlastnú „nedokonalosť“ uvažujúceho a cítiaceho jedinca – v labyrintoch a kataklizmách nejednoznačnej definície tejto doby: „... pôjdeme po plochách s novými obrysmi,/ akoby predvčerom, akoby mali tvár po / tmavých výklenkoch / v šumení jazyka / v štruktúre hlasu / v ríši znakov“ (s. 14). Chvíľami u nej cítiť akoby „strih kamery“, ktorý však nie je svetom akejsi virtuálnej existencie, ale skoro vždy radikálnou speleologickou sondou do hlbín jej privátneho pocitu: dôležitý fragment a následne priestor jej duše. Ako scenár: Život – Film – Ja. V jej poézii nenájdeme to, čo by sa dalo nazvať „krvne reflektovanou mládežníckou bujarosťou, či tzv. hriech básnického výrazu. Treba však povedať, že Ferenčuhová v zbierke postupne začína uvoľňovať sukcesívnu gradáciu s „dočasnými“ prvkami prozaického textu. Snaží sa ale týmto spôsobom „rozkývať“ koherentnú príťažlivosť výrazu, nespočívajúceho iba v jeho éterickej zvrchovanosti, nedokonalosti či neéterickej realite, ale v samej „nedefinícií“ medzi jednoznačným a zložitým. Jej kniha Skryté titulky má vzostupnú gradáciu, v texte sú prítomné postmoderné prvky a formálnymi znakmi ju môžeme priradiť k prúdu modernej slovenskej lyriky. Ireney Baláž