Zdroj umeleckého diela

Rozsiahla esej Martina Heideggera „Zdroj umeleckého diela“ z roku 1936 sa zaoberá filozofickým, estetickým a dejinným významom umeleckého diela. Heidegger prekonáva subjektivistické pohľady, ktoré sa sústreďujú na psychológiu tvorcu a recipienta, a sústreďuje sa na fenomén diela ako najdôležitejšieho sprostredkovateľa vnímania skutočnosti. Snaží sa vrátiť dielu historickú a spoločenskú autoritu, aby sme opäť mohli vnímať jeho auru ako schopnosť odhaľovať pravdu bytia. V esaie sa vracia k elementárnym otázkam a apeluje na pôvodnú skúsenosť s umením. Heidegger zdôrazňuje opozíciu medzi umením a vedou, umením a technikou; umelecké dielo nie je nástrojom, ale má zmysel samo o sebe. Uvažuje o súčasnom umení v kontexte autentickej minulosti, pričom pravda umeleckého diela nemá nič spoločné s technikou. Dielo presahuje svoju vytvorenosť a otvára významový priestor, v ktorom spoločenstvo žije. Heideggerova koncepcia „pravdy“ diela zahŕňa estetické, existenciálne a gnozeologické hodnoty, pričom jeho sila spočíva v schopnosti reflektovať základné existenciálne problémy človeka. Dielo nielen reprezentuje „ducha“ doby, ale aj formuje samotnú dobu. Kniha obsahuje aj úvod od H.G. Gadamera, významného Heideggerovho žiaka.