Iba Fišer!

Hlavnému hrdinovi (volajme ho Fišer) zo dňa na deň zhorí duša a teraz musí skúsiť žiť bez nej. Absurdno-realistický román o tom, ako sa z človeka, ktorý dozrieva, vytráca bližšie nedefinovateľná energia, je rozprávaný cynickým rozprávačom, ktorý neberie vážne skoro nič a najmenej seba samého. Ukážky: Poznáte to? V noci sa zobudíte a cítite, že niečo horí. „Preboha, horí dom!“ je vaša prvá myšlienka. Lenže všade navôkol je (obvyklé) ticho a (obvyklá) tma. A potom to príde: je noc, temná noc, noc, aká býva len raz za storočie, noc, ktorú zažijete len raz za život. Temno stŕpne noc znocnie o odtieň hlbšie a vy si pomyslíte poviete si ste o tom presvedčení: „To horí moja duša!“ Vypijete asi liter vody, no nepomáha to. Zjete penu na holenie a stále nič. Zadržíte dych na hodinu a pol. Bez účinku… Dnes sa už také veci nevyrábajú. Dnes už nie. Keby som si chcel kúpiť obyčajné zrkadlo, aby som sa do neho pozeral, či nemám na tvári vyrážku alebo či som súci do boja, išiel by som do jedného z tridsiatich piatich obchodov s nábytkom a zrkadlami a vybral by som si také, v ktorom sa najlepšie odrážam. Ale keď chcem zrkadlo, do ktorého keď sa pozriem, neuvidím seba, ale uvidím históriu ľudstva, nevšímam si vyrážku na čele, ale precíznu prácu rezbára, ktorý zhotovil rám, musím zájsť do obchodu, ktorý existuje iba pár minút vznikne tesne predtým, než do neho vstúpite, a zanikne v momente, ako s kúpeným predmetom zahnete za prvý roh. Reklamácia nie je možná, záručný list je vaše vlastné svedomie. Ak by mal pondelok nejakú chuť, chutil by ako kebab. Pravidelne raz do mesiaca si zakážem fastfood a poviem si, že už nikdy to nevložím do úst. No kam inam by som to potom dával? Je ho na svete tak veľa, predsa to musí niekto zjesť. Keby sme ten fastfood tak hromadne a často nekonzumovali, načisto by nás pohltil. Domov je tak ďaleko. A každým ďalším krokom je ďalej a ďalej. Vlastne by som sa tam ani nemal snažiť dôjsť. Mal by som si sadnúť rovno tuto, na lavičku, a počkať do rána. Zajtra možno príde štvrtok aj keď v mojom prípade si ani týmto nemôžem byť istý a všetko sa vyrieši. Vo štvrtok sa vždy všetko vyrieši. Kráčam po ulici major, vietor mám na hlave, dýcham smotanu z lámp, tak už to je, keď je sobotná noc a nič z ľudí ide von. Iba niekoľko krokov som sám, lebo potom sa stane niečo, čo sa akosi nezhoduje s mojou teóriou, že všetci sú predpokladateľní a Ilona je jedna z nich. „Fišer?“ začujem jej hlas za mojím chrbtom. Otočím sa a čakám bodnú ranu do brucha nejakou inou šalátovou vidličkou. No Ilona lebo je to ona, komu patrí hlas, čo ma oslovil nedrží bodnú zbraň ani žiadnu inú. Sama je zbraň. Stojí tam a pozerá na mňa divými očami.