Utrpenie z nezmyselného života

Každá doba má svoju neurózu a každý doba potrebuje svoju psychoterapiu. Skutočne, dnes už nie sme ako v časoch Freuda konfrontovaní so sexuálnou, ale s existenciálnou frustráciou. A typický pacient dneška už netrpí komplexom menejcennosti ako v časoch Adlera, ale hlbokým pocitom straty zmyslu, ktorý je úzko spojený s pocitom vnútorného prázdna. Preto autor hovorí o existenciálnom vákuu. Autor reaguje na potreby svojej doby, keď človeku uniká zmysel vlastného bytia, v dôsledku čoho trpí. Ako sa to deje a čo s tým, radí svotoznámy a skúsený neurológ a psychoterapeut Viktor E. Frankl: "„Keď sa ma pýtajú, ako by som vysvetlil vznik existenciálneho vákua, obvykle sa snažím ponúknuť túto zhrňujúcu formuláciu: na rozdiel od zvieraťa človek nemá žiadne inštinkty, ktoré by mu automaticky prikazovali, čo má robiť. Okrem toho, na rozdiel od človeka z minulých čias dnešný človek už nemá tradície, ktoré by mu určovali, čo musí robiť. Teda, pretože nevie čo má robiť ani čo musí, zdá sa, že často už presne nevie, čo v podstate chce. Preto chce iba to, čo robia iní – a to je konformizmus. Alebo robí iba to, čo chcú od neho iní, aby robil – a to je totalitarizmus. Okrem týchto dvoch následkov existenciálneho vákua je tu však ešte tretí – neurotizmus. Okrem psychogénnych neuróz, teda neuróz v užšom slova zmysle, existujú tiež noogénne neurózy, ako som ich pomenoval, t. j. neurózy, pri ktorých nejde len o duševné ochorenie, ale skôr o duchovnú biedu, nezriedka sa vyskytujúce v dôsledku pocitu bezzmyselnosti.“