Maria Valtorta

Maria Valtorta (14.3.1897 – 12.10.1961) byla italská římskokatolická spisovatelka a básnířka.

Narodila sa v Caserte rodičom pochádzajúcim z Lombardie. Otec Jozef sa narodil v Mantove roku 1862, vykonával službu pri 19. hlavnom jazdeckom regimente ako poddôstojník v hodnosti hlavného zbrojného strážmajstra. Dobrý a ústupčivý človek bol láskavým otcom a vychovávateľom jedinej dcéry. Matka Iside Fioravanzi sa narodila v Cremone roku 1861, bola profesorkou francúzštiny. Egoistická a bezohľadná deptala manžela a dcéru nezmyselnou, niekedy až krutou prísnosťou.

Mária pri narodení takmer zomrela, potom ju zverili najatej dojke nie najlepších mravov. Mala iba osemnásť mesiacov, keď rodičia s dcérou opustili juh a odišli bývať do Faenze v kraji Romagna. Ďalšie sťahovanie do Milána a do Voghery znamenali rozhodujúce obdobia jej telesného vývoja a jej intelektuálneho i náboženského vzdelania, pri ktorom preukázala svoj silný charakter, prenikavé schopnosti, lásku k štúdiu a hlbokú duchovnú citlivosť. Štúdiá zavŕšila v prestížnom Kolégiu Bianconi v Monze, ktoré bolo jej hniezdom pokoja počas štyroch rokov, na konci ktorých ako sedemnásťročná pochopila, aký by mal byť jej vnútorný život podľa Božieho plánu.

Roku 1913 jej otec odišiel zo zdravotných dôvodov do dôchodku a rodina sa presťahovala do Florencie, kde sa Mária venovala kultúrnym záujmom. Často chodievala s otcom do mesta. Keď sa začala svetová vojna, preukazovala lásku voči blížnym ako dobrovoľná ošetrovateľka vo vojenskej nemocnici. No vo Florencii ju poznačili aj veľmi tvrdé skúšky. Hrozná mama dvakrát prekazila jej túžbu vydať sa a roku 1920 ju istý delikvent udrel po chrbte železnou tyčou, čo znamenalo začiatok jej budúcich chorôb.

Vtedy dostala Mária prozreteľnostne možnosť stráviť dva roky v Reggio Calabria u príbuzných, majiteľov hotela. Títo dobrí ľudia svojou láskou a prekrásna príroda sa podieľali na pookriatí jej tela i duše. Počas týchto prázdnin pocítila nové podnety k životu zakorenenom v Kristovi, ale návratom do Florencie roku 1922 sa znova ponorila do trpkých spomienok.

Roku 1924 rodičia kúpili dom vo Viareggio, kde sa presťahovali a kde sa pre Máriu začala nepretržitá askéza, ktorú vyjadrovala pevnými predsavzatiami. Táto askéza vyvrcholila v hrdinskom sebaobetovaní z lásky k Bohu a k ľudstvu. Zároveň sa vo farnosti venovala ako delegátka vzdelávaniu mladých dievčat z Katolíckej akcie a usporadúvala prednášky, ktoré priťahovali aj nepraktizujúcich.

No pohybovala sa s čoraz väčšími ťažkosťami. 4. januára 1933 vyšla z domu posledný raz, už s nesmiernou námahou. Od 1. apríla 1934 už viac nevstala z postele.

24. mája 1935 prišla do domu mladá opustená sirota Marta Diciotti, ktorá sa stala jej pomocníčkou a dôverníčkou až do konca života. Po mesiaci, 30. júna umiera jej milovaný otec. Bolesť z tejto straty priviedla Máriu až na pokraj smrti. Matka, ktorú stále milovala z prirodzenej povinnosti a nadprirodzenou láskou, ale ktorá ju nikdy neprestala ubíjať, umiera 4. októbra 1943.

Práve na začiatku roku 1943, keď si Mária, ležiac už deväť rokov, myslela, že dovŕšila všetko utrpenie a že je už na konci, páter Romualdo Migliorini, rehoľník – Služobník Panny Márie, ktorý ju niekoľko mesiacov duchovne viedol, ju požiadal, aby napísala svoje pamäti. Po istom váhaní súhlasila a sediac na posteli vlastnoručne napísala sedem zošitov za menej než dva mesiace. Tým prejavila nielen veľký talent ako spisovateľka, ale aj otvorila svoju dušu v dôvere bez zábran.

Ako keby sa oslobodila od minulosti, ktorú zverila týmto 760 stranám rukopisu. S väčšou dôverou sa pripravovala na smrť, keď istý hlas, už známy jej duchu, jej nadiktoval jednu stránku Božej múdrosti, čo bolo znakom nepredvídaného obratu. Bolo to na Veľký piatok 23. apríla 1943. Zo svojej izby Mária zavolala vernú Martu, vysvetlila jej, že sa udialo čosi mimoriadne, a poslala ju po pátra Miglioriniho, ktorý nenechal na seba dlho čakať. Nevedno, čo si povedali okrem toho, že rehoľní ubezpečil svoju zverenkyňu o nadprirodzenom pôvode „diktátu“ a vyzval ju napísať všetko ostatné, čo by prípadne „dostala“. A ďalej ju zásoboval zošitmi.

Písala temer každý deň do roku 1947, s prestávkami v nasledujúcich rokoch až do roku 1951. Pribudlo 122 zošitov (okrem 7 z Autobiografie) a okolo 15.000 strán rukopisu.

Sediac na posteli písala atramentovým perom do zošita položenom na vlastnoručne vyrobenej podložke, opretej o kolená. Nepripravovala si schémy, ba ani nevedela, čo napísala zo dňa na deň, nečítala text znova kvôli opravám. Nepotrebovala sa sústreďovať ani nahliadať do iných kníh okrem Biblie a Katechizmu Pia X. Mohla byť vyrušená z akéhokoľvek aj najbanálnejšieho dôvodu, a pokračovala bez straty myšlienky. Nezastavili ju akútne fázy jej utrpenia či naliehavá nutnosť oddýchnuť si, hoci sa jej stávalo, že musela písať aj v noci. Zúčastňovala sa celou svojou bytosťou na rozprávaní, ktoré sa odvíjalo z jej pera nadanej spisovateľky, ale ak išlo o teologické témy, niekedy aj nepochopila ich hlboký zmysel. Často volávala Martu, odtŕhajúc ju od domácich prác, a čítala jej to, čo napísala.

Písanie neprerušila ani vtedy, keď počas zúriacej Druhej svetovej vojny bola prinútená evakuovať do Sant’Andrea di Còmpito (časť obce Capànnori v okrese Lucca), kde žila presťahovaná spolu s nábytkom zo svojej izby, s nákladom nového utrpenia, od apríla do decembra 1944. Predovšetkým vo Viareggio jej zamestnanie spisovateľky na plný úväzok ju neodlúčilo od sveta, ktorého udalosti sledovala v novinách a prostredníctvom rádia. Neodťahovala sa ani od svojich občianskych povinností až tak, že v politických voľbách v roku 1948 sa dala odviezť sanitkou do volebnej miestnosti. Prijímala iba spriatelených ľudí a neskôr mala aj nejaké významné návštevy. Nezanedbávala písomnú korešpondenciu, ktorá bola zvlášť bohatá s istou karmelitánkou v klauzúre. Túto ženu považovala za duchovnú mamu.

Modlila sa a trpela, ale snažila sa to nedať najavo. Uprednostňovala modlitbu v skrytosti a jej extázy, o ktorých sa možno dozvedieť z jej osobných spisov, nemali svedkov. Chránená zdravým výzorom neprezrádzala tvrdé a ustavičné utrpenia, ktoré prijímala s duchovnou radosťou v túžbe vykupovať. Prosila si a dostala milosť, že nenosila na svojom tele vtlačené znaky prezrádzajúce jej spoluúčasť na Kristovom utrpení.

Vyzerala ako normálny človek, hoci bola chorá. Venovala sa tým ženským domácim prácam, ktoré možno konať na posteli, ako vyšívanie, príprava zeleniny, vyčistenie vtáčej klietky. Keď mohla, sama dbala o svoju osobnú hygienu, keď jej doniesli potrebné veci. Niekedy dokoncaspievala, mala pekný hlas.

Zomrela v slnečné ráno vo štvrtok 12. októbra 1961. Dožila sa 64 rokov, z toho na posteli ležala 27 a pol roka.