Balla Životopis

8. květen 1967

Vladimír Balla, známý jako BALLA, se ve své tvorbě zaměřuje na realistické zobrazení všedního života a složitosti lidských vztahů. Jeho povídky a prózy vynikají pronikavým vhledem do psychologie postav a zachycují atmosféru doby s precizním jazykovým citem. BALLA mistrně střídá ironii s vážností, čímž vytváří díla, která nutí čtenáře k zamyšlení nad existenciálními otázkami a hledáním smyslu v každodennosti. Jeho styl je charakteristický úsporností a schopností vykreslit hluboké emoce pomocí zdánlivě obyčejných situací.

Dátum a miesto narodenia
1967 Nové Zámky
Oblasti záujmu próza
Stručne o autorovi BALLA (vlastným menom Vladimír Balla) sa narodil 8. mája 1967 v Nových Zámkoch. Absolvoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave (1990), odvtedy pracuje na Okresnom úrade v Nových Zámkoch.
Stručná charakteristika tvorby Poviedky začal uverejňovať od roku 1992 najmä v časopisoch Dotyky a Literárny týždenník. Knižne debutoval zbierkou poviedok Leptokaria (1996), za ktorú získal Cenu Ivana Krasku. Vo svojej druhej knihe Outsideria (1997) sa pokúsil spojiť pôvodne samostatné poviedky do románového celku. Roku 2000 vydal zbierku krátkych próz Gravidita, roku 2001 Tichý kút, v roku 2003 knihu Unglik a v roku 2005 De la Cruz. Ballova zatiaľ najnovšia kniha má názov Cudzí (2008).
Literárna tvorba - próza Leptokaria (1996), Outsideria (1997), Gravidita (2000), Tichý kút (2001), Unglik (2003), De la Cruz (2005), Cudzí (2008)
Preložené diela Dvosamljenost (výber z poviedok, 2005, po slovinsky)
Autor o sebe Leptokaria je naďalej. Leptokaria naďalej nie je pre každého. Ani táto moja, ani tá v Grécku. Leptokariu som viackrát napísal, zakaždým ináč, a potom, keď bola po prvý raz vydaná, aj viackrát prečítal, zakaždým ináč. Dnes to už nechám všetko tak, ako bolo. Odstránilo sa iba zopár jazykových či gramatických chýb. Na to, aby som čosi zásadne zmenil, by bol potrebný odstup. Ale kdeže je tu odstup? Žijem tak, ako som žil, cítim tak, ako som cítil, cítim sa tak, ako som sa cítil, myslím tak, ako som myslel. Dalo sa to predpokladať. Čo sa dalo predpokladať, to sa aj stalo – nestalo sa nič. Ani so mnou, ani s Leptokariou. A predsa čosi by sa našlo: po celej knihe sú v texte poroztrusované rôzne narážky, týkajúce sa bolesti zubov či chorých ďasien, čeľustí a podobne – medzičasom sa začala komplikovaná liečba. Liečba psychiky sa nezačala, vraj ešte nie je akútne potrebná. Máš ho vidieť! Že nie je potrebná. Nuž ale píšem ďalej, dovolili mi. Tak vznikli aj dva nové textíky, Dvojice a Na posedení s pätnástkou. Sú v Leptokarii. Kto nevládze, nech nečíta. Kto vládze, nech si prečíta.
Ocenenia Cena Ivana Krasku (1996) Laureát súťaže Poviedka 97 (1997)