Peter Dinuš Knihy

Publikace se věnuje problematice vědní a vzdělávací politiky KSČ v letech 1945–1960, s přesahy jednak směrem k předválečným intelektuálním zdrojům komunistického diskurzu, ale i k návazným společenským zdrojům reformy roku 1968. Přináší širší pohled na kontury politického vývoje v oblasti vědy, kultury a školské politiky a na vývoj stranické historiografie a činnost Ústavu dějin KSČ v 50. letech v souvislosti s formováním linie závazného výkladu československých dějin a jejích pokrokových tradic. Další část se soustřeďuje na analýzu hlavních vzdělávacích trendů nově založených vysokých škol (Vysoké školy politických a hospodářských věd, resp. Vysoké školy politické při ÚV KSČ) orientovaných na výchovu tzv. ideologických kádrů.

Pětadvacetileté výročí od událostí roku 1989 přináší příležitost znovu reflektovat pojmy revoluce a transformace. Kniha přibližuje téma postupných i rychlých, zásadních i povrchních, dramatických i plynulých sociálních změn v posledním období a ukazuje možné budoucí (transformační a revoluční) vývojové trajektorie. Obsahuje transdisciplinární rozbory na pomezí filosofie, politologie, sociologie, globálních a kulturních studií.

Publikace přibližuje průběh perzekuce příslušníků Českobratrské církve evangelické ze strany Státní bezpečnosti. Rekapitulace agenturního rozpracování největší české protestantské církve od únorových událostí roku 1948 až po listopad 1989. V tomto období se agenturní činnost zaměřila především na činnost jednoho z vnitřního proudů v rámci církve - Nové orientace. Shrnutí vývoje mapování činnosti Českobratrské církve evangelické Státní bezpečností v období reálného socialismu.

Úvahy o úloze evropské společnosti v současných dějinách světa.

Príspevok k politickému diskurzu na Slovensku po roku 1989. Obsahom predkladanej práce, je otázka vývoja slovenskej spoločnosti po novembri 1989. Uvedený dátum sa pre naše novodobé dejiny stal prelomovým z dôvodu, že v Československu došlo k zásadnej zmene usporiadania spoločenských vzťahov. Táto zmena sa v oficiálnom diskurze označuje za revolúciu, ktorá zvrhla totalitný komunistický režim a nastolila všeobecnú slobodu a demokraciu. Pre spoločenské vedy priniesla námet na skúmanie problematiky spoločenskej „tranzície‟, „transformácie‟, „integrácie‟, „europeizácie‟ a pod. Osobitné miesto medzi ponovembrovými spoločenskými vedami získala politológia so smerom bádania známym ako „tranzitológia‟. Jej prístupy a závery sa stali smerodajnými pre oficiálnu reflexiu spoločenskej zmeny. Filozoficky vychádzajú z idealizmu, metodologicky z modelovania, ku ktorému náleží aj všeobecne rozšírený a akceptovaný koncept totalitarizmu. Ideologický charakter tohto konceptu, ktorý sa dostal aj do antikomunistickej legislatívy, je nesporný. Jeho vedecká neúnosnosť sa stala jedným z dôvodov, prečo k otázkam spoločenskej zmeny a následného vývoja pristupujeme v našej práci z diametrálne odlišného metodologického hľadiska. Týmto hľadiskom je historický materializmus.

Koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia vyšiel vo viacerých vydaniach dokument výskumného tímu pod vedením akademika Radovana Richtu Civilizace na rozcestí. Kríza industrializmu s dôrazom na ťažký priemysel sa vtedy prejavila v nastupujúcej novej (tretej) technologickej revolúcii na Západe a s kumulatívnym oneskorovaním na Východe po úspešnej „socialistickej industrializácii“. Výrazné zmeny v technike a technológii vrátane sociálnych dôsledkov boli pomenované ako „postindustriálna spoločnosť“ (USA), resp. „vedecko-technická revolúcia“ (ZSSR). Zásadnú otázku priemyselnej civilizácie, ktorá je rovnako naliehavá a kontroverzná v súčasnosti ako pred polstoročím, predstavuje otázka spôsobu ekonomického rastu. Civilizácie (nielen západná, dnes používame plurál) sú v kríze, ohlasuje sa štvrtá technologická revolúcia, ktorá ruší minulé ekonomické a sociálne istoty. Snahou autorského kolektívu bolo v medziach možností načrtnúť možné odpovede – ukazovatele smeru v rámci aktuálnej civilizačnej križovatky.

Tieň krízy sa tiahne celým dvadsiatym storočím, všeobecná civilizačná kríza sa začala na jeho konci a poznamenáva prechod do nového milénia. Jedna civilizácia - priemyselná - zaniká, lebo sa, rovnako ako veľké civilizácie v minulosti, stala neudržateľnou. Nastupuje nová civilizácia, založená na nemateriálnych znalostiach ako zdroji bohatstva. Kríza nie je krízou parciálnou, ale systémovou. Problém, ktorý by sme do polovice dvadsiateho prvého storočia mali vyriešiť, je prechod k civilizácii s udržateľnými parametrami. Reakcia na tlak budúcnosti má vždy dve navzájom sa vylučujúce alternatívy: na jednej strane snaha zachovať existujúci stav, na druhej strane tendencia zmeniť ho. Ako Walter Benjamin, parafrázujúc Marxa, poznamenal, revolúcie nie sú lokomotívami svetových dejín, ale možno sú revolúcie záchrannými brzdami, po ktorých siahne ľudstvo vezúce sa v tomto vlaku.

Kolektívna monografia sa dotýka problému rozpornosti v hodnotení Marxovho teoretického odkazu. Diskutujú sa nielen otázky, či tento odkaz stratil alebo nestratil svoju platnosť a aktuálnosť, ale aj problémy s interpretáciou Marxovho diela - počnúc Friedrichom Engelsom a končiac postmarxistickými autormi. Marxova teória je významným prínosom nielen k metodológii sociálnych a humanitných vied, ale tiež pre analýzu súčasnej krízy globálneho kapitalizmu. Pokiaľ sa ukáže pravdivým, že nové technológie už nemusia byť schopné vytvárať v požadovanom objeme nové pracovné miesta ako predpoklad rozšírenej spotreby a udržania výroby, marxizmus môže byť vťahovaný do hry stále významnejším spôsobom, a to nielen ako alternatívna teória, ale aj ako politická ideológia.