Marián Milčák Knihy

Ako sa číta báseň je knihou 27 autorských interpretácií, ktorá by tvorivým čitateľom mala dodať odvahu a tým menej skúseným pomôcť pri vzrušujúcom čítaní básne, na konci ktorého nie je trauma, ale radosť a umelecký zážitok. V stratégii tohto projektu je úsilie odbúrať neadekvátny a niekedy už v školskej praxi získaný rešpekt (či dokonca odpor) k básnickému textu. 27 súčasných slovenských básnikov a poetiek zo všetkých generácií (napr. Feldek, Haugová, Podracká, Repka, Hevier, Groch, Chmel, Jurolek, M. Milčák, P. Milčák, Gál, Palaščák a ďalší) v nej ponúka zrozumiteľné a dostatočne inštruktívne úvahy nad vlastnou básňou

Nová zbierka Mariána Milčáka Provinčné básne sa pokúša pomenovať existenciálnu situáciu subjektu, jeho nezaradenosť či skôr nezačleniteľnosť do samozrejmých súvislostí sveta. Univerzum, ktoré sa v tomto umeleckom obraze neúnosne zužuje, a pre človeka znamená nevyhnutné obmedzenia, prekonáva Milčákov subjekt básnickým overovaním diferencovaných vnútorných mechanizmov. Motivicky sa toto úsilie projektuje ako komunikačná skepsa vychádzajúca z (ne)možností jazyka (teda istá komplikácia v hľadaní adekvátneho umeleckého riešenia), ako neuróza kompenzujúca normalitu spoločnosti, ako persifláž výsostne racionálneho prístupu k ľuďom a svetu, ale aj ako autentické osobné zranenia či prehry, ktoré sa však v texte prezentujú s patričnou dištanciou. Milčákov subjekt je pozorovateľ, ktorý má ambície pozorovaním zmeniť deficitne a neuspokojivo pociťovaný svet. Toto úsilie sa prejavuje aj v poetike a v pokusoch inovovať básnický obraz. V Provinčných básňach sú frekventované alúzie na historicky dôležité básnické iniciatívy, ale aj na filozofické či vedecké postoje.

Zbierka básní Mariána Milčáka sa rodí z otázok, ktoré majú svoj pôvod v uvažovaní o zmysle. Premýšľanie o zmysle (nielen ľudskej existencie, ale všetkého, čo jestvuje), má popri filozofickom a umeleckom aspekte aj svoj vedecký a spirituálny rozmer. Spirituálny výklad sveta nachádza napríklad svoju alternatívu v kvantovej fyzike, a naopak. Výsledkom skĺbenia oboch možností nie je paradox, ale objav, odkrytie pravdy, logický posun. Ako isté ozvláštnenie možno vnímať pokus autora vtesnať svoje postoje k svetu tentoraz „do tela“ básní v próze. Niektoré z Milčákových básnických textov však smerujú aj k citlivej reflexii dejinných obratov, ktorým sa jeho generácia nemohla a ani nechcela vyhnúť. Rukopis nadštandardným, nebanálnym spôsobom otvára filozofické, ale aj spirituálne otázky v postmetafyzickom a postregionálnom čase. Básnik, literárny vedec, pedagóg a prekladateľ Marián Milčák (1960) pracuje ako vysokoškolský pedagóg na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Knižka je jeho deviatou básnickou zbierkou. Zbierka je ilustrovaná vyšívanými obrazmi Vlasty Žákovej.

Milčák vo svojej poslednej monografii načrtáva možnú typológiu hypostazovaného subjektu. Nejde mu však len o terminologické spresnenie pri narábaní s kategóriou subjektu, ale aj o hľadanie istého hierarchizujúceho systému. Autorova perspektíva vychádza z paradigmatickej opozície súčasnej lyriky, teda z istej tenzie medzi tým, čo sa v lyrike vníma ako tradičné a normatívne, a tým, čo vzniká v súčasnej básnickej produkcii zásluhou ozvláštňujúcich postupov a inovácií. Ůvahy vychádzajú z lektúry básnických textov Rudolfa Juroleka, Evy Luky, Teda Hughesa, Zbigniewa Herberta, Arpáda Tözséra, Ivana Štrpku, Valerija Kupku a iných autorov.

Ako sa číta báseň II. je už druhou knihou, tentoraz 22 autorských interpretácií, ktorá by tvorivým čitateľom mala dodať odvahu a tým menej skúseným pomôcť pri vzrušujúcom čítaní básne, na konci ktorého nie je trauma, ale radosť a umelecký zážitok. V stratégii tohto projektu je úsilie odbúrať neadekvátny a niekedy už v školskej praxi získaný rešpekt (či dokonca odpor) k básnickému textu. 22 súčasných slovenských básnikov a poetiek zo všetkých generácií (napr. Robert Bielik, Peter Bilý, Juraj Brikšár, Ján Štrasser, Martin Solotruk, Ivan Štrpka, Katarína Kucbelová, Michal Habaj, Ján Buzássy a ďalší) v nej ponúka zrozumiteľné a dostatočne inštruktívne úvahy nad vlastnou básňou.