Marián Milčák Knihy

Medzi dve najvýraznejšie črty Milčákovej tvorby patrí na rovine obsahu motív smrti a na rovine formy prorocká dikcia, v ktorej sa oznamuje vízia, skúsenosť, zážitok či „laboratórny“ hypotetický experiment. Je to dikcia, ktorá vyjadruje pevnosť až faktickosť toho, čo sa píše. Keďže Milčák hovorí nezriedka o veciach za hranicou logického pochopenia, je možné, že dikcia, ktorú pri písaní počuje, je skúškou (viery) či je naozaj všetko také jednoznačné, ako sa nám predkladá (veriť). Milčákovu básnickú reč zreteľne formuje tendencia vyslovovať sa principiálne. Z konkrétnych básnických obrazov sa zvyčajne odvodzujú univerzálnejšie a gnómickejšie princípy, týkajúce sa predovšetkým mravných a etických otázok.

V poradí ôsma básnická zbierka autora. Marián Milčák (1960) patrí k málo slovenským básnikom, ktorí cieľavedome a kontinuálne pracujú s najstaršími kultúrnymi odkazmi (mytológia, biblia). V slovenskom literárnom kontexte sa tak stal zdatným nasledovníkomJána Buzássyho. V európskom priestore by sme mohli ako jeho inšpiračný vzor identifikovať hlavne tvorbu Zbigniewa Herberta, ktorého prekladal. Voľný verš Mariána Milčáka má zvláštnu poetickú, niekedy až prorockú dikciu. Jeho verše nezobrazujú, ale hlásajú, pričom autor v nich uplatňuje svoju nevšednú imagináciu a pozoruhodnú erudíciu. Súčasťou knihy je hodnotiaca štúdia, ktorej autorom je Ladislav Šimon.

Viacročná, dlhotrvajúca lektúra vedomie čitateľa istým spôsobom rozširuje, no môže ho paradoxne aj obmedziť. Je totiž nástrojom, ktorý pri špecifickej čitateľskej orientácii, teda pri neustálom podvedomom alebo nezámernom preferovaní istej poetiky nemá možnosť toto vedomie nanovo aktualizovať alebo dokonca zbaviť akýchkoľvek obsahov, naopak, vyznačuje sa výroaznou tendenciou k jednostrannému upevňovaniu, k neustálemu subjektívne nastavenému formátovaniu. Pri každom novom čítaní dochádza k porovnávaniu čítaného textu a toho, čo sa za celé roky reguluje a potom uchováva v čitateľskom vedomí ako navrstvená, sama sebou neustále potvrdzovaná predstava o kvalite.

Ako sa číta báseň je knihou 27 autorských interpretácií, ktorá by tvorivým čitateľom mala dodať odvahu a tým menej skúseným pomôcť pri vzrušujúcom čítaní básne, na konci ktorého nie je trauma, ale radosť a umelecký zážitok. V stratégii tohto projektu je úsilie odbúrať neadekvátny a niekedy už v školskej praxi získaný rešpekt (či dokonca odpor) k básnickému textu. 27 súčasných slovenských básnikov a poetiek zo všetkých generácií (napr. Feldek, Haugová, Podracká, Repka, Hevier, Groch, Chmel, Jurolek, M. Milčák, P. Milčák, Gál, Palaščák a ďalší) v nej ponúka zrozumiteľné a dostatočne inštruktívne úvahy nad vlastnou básňou

Nová zbierka Mariána Milčáka Provinčné básne sa pokúša pomenovať existenciálnu situáciu subjektu, jeho nezaradenosť či skôr nezačleniteľnosť do samozrejmých súvislostí sveta. Univerzum, ktoré sa v tomto umeleckom obraze neúnosne zužuje, a pre človeka znamená nevyhnutné obmedzenia, prekonáva Milčákov subjekt básnickým overovaním diferencovaných vnútorných mechanizmov. Motivicky sa toto úsilie projektuje ako komunikačná skepsa vychádzajúca z (ne)možností jazyka (teda istá komplikácia v hľadaní adekvátneho umeleckého riešenia), ako neuróza kompenzujúca normalitu spoločnosti, ako persifláž výsostne racionálneho prístupu k ľuďom a svetu, ale aj ako autentické osobné zranenia či prehry, ktoré sa však v texte prezentujú s patričnou dištanciou. Milčákov subjekt je pozorovateľ, ktorý má ambície pozorovaním zmeniť deficitne a neuspokojivo pociťovaný svet. Toto úsilie sa prejavuje aj v poetike a v pokusoch inovovať básnický obraz. V Provinčných básňach sú frekventované alúzie na historicky dôležité básnické iniciatívy, ale aj na filozofické či vedecké postoje.

Básnická zbierka súčasného slovenského básnika, autora kníh básní ako Ženy obedujúce s mŕtvym, Pevné hviezdy, Plnosť. Venuje sa prekladom poľskej poézie.

Zbierku Plnosť charakterizuje inšpirácia biblickou prorockou antikou. Prorocký ohlas v zbierke si pripúšťa bližšie, identifikuje sa s jej mravným odkazom a na tomto základe formuluje svoju introspekciu a skepticko-bezútešný tón vlastnej nedokonalosti: „tu som // som ten / ktorý nedvíhal ruky / nad chlebom / rozseknutým na dvoje // nečistý // nečistý za táborom / (v krajine mlieka / a medu) // nepribližujte sa / tu som // som tu / a počúvam / uchom namočeným / do krvi“.

Básnickú zbierku určuje preberanie námetov z gréckej mytológie. hrdinov Mramorovej siene si básnik všíma ako reprezentantov istých vlastností a osudov.

Zbierka básní Mariána Milčáka sa rodí z otázok, ktoré majú svoj pôvod v uvažovaní o zmysle. Premýšľanie o zmysle (nielen ľudskej existencie, ale všetkého, čo jestvuje), má popri filozofickom a umeleckom aspekte aj svoj vedecký a spirituálny rozmer. Spirituálny výklad sveta nachádza napríklad svoju alternatívu v kvantovej fyzike, a naopak. Výsledkom skĺbenia oboch možností nie je paradox, ale objav, odkrytie pravdy, logický posun. Ako isté ozvláštnenie možno vnímať pokus autora vtesnať svoje postoje k svetu tentoraz „do tela“ básní v próze. Niektoré z Milčákových básnických textov však smerujú aj k citlivej reflexii dejinných obratov, ktorým sa jeho generácia nemohla a ani nechcela vyhnúť. Rukopis nadštandardným, nebanálnym spôsobom otvára filozofické, ale aj spirituálne otázky v postmetafyzickom a postregionálnom čase. Básnik, literárny vedec, pedagóg a prekladateľ Marián Milčák (1960) pracuje ako vysokoškolský pedagóg na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Knižka je jeho deviatou básnickou zbierkou. Zbierka je ilustrovaná vyšívanými obrazmi Vlasty Žákovej.