Päť scenárov, päť koláží (Boli biele Vianoce, padal čierny sneh; Pískať sa nesmie, tlieskať sa nemusí; Zatmievanie v pekných snoch; Kropte!; Začiatky konca nehybnosti) – to je iba päť príbehov stratených kdesi za ozvenou tichých hlasov, päť príbehov o tom, kto sme boli, a o tom, kto sme. Nič viac, ale ani nič menej v tejto knihe nenájdete.
Urobiť si jasno v otázke – čo zaradiť k rodinnému striebru slovenskej kultúry 20. storočia – vôbec nie je ľahké. Veď v konečnej fáze triedenia rozhodujú detaily, takmer nepostrehnuteľné jemnosti, subtílne odlišnosti. A pritom jediným nástrojom, ktorý nám môže pomôcť, je naša intuícia. Oleg Pastier výstižne dokáže interpretovaťnielen dielo jednotlivých protagonistov, ale aj dobu, v ktorej tieto nevšedné diela slovenskej kultúry vznikali. A boli to „časy žičlivé“ i „časy temné“. Aj preto je kniha Za ozvenov tichých hlasov živým dialógom s tou minulosťou, ktorá je súčasťou našej nie príliš kultúrnej prítomnosti. Dobové materiály, aktuálne rozhovory, komentáre a korešpondencia, texty známe i menej známe alebo nájdené v pozostalostiach – s tým všetkým pracuje vo svojej knihe portrétov Oleg Pastier s neobyčajným citom pre detailnú drobnokresbu jednotlivých tém.
Na stránkach tejto knihy nepretržite pulzuje slovo "možno", ktoré naznačuje možnosť vodstva. Tento pulz, vyživený istotou slova, balansuje nad priepasťou mlčania. "Možno" sa stáva zaklínadlom rituálu, ktorým je samo možné hovorenie básne. Je to tiché vyjadrenie, vlastné ostrie blízko krvi, a najvlastnejšia možnosť skutočnosti, ktorú treba otvoriť. "Možno" je nepevné a neurčité, ale naliehavo vyjadruje nádej, ktorá sa pociťuje iba v ňom. Zachytáva pulzovanie cez stenu ne-možnosti a zlyhávania sluchu, pričom predstavuje plachú blízkosť uskutočnenia. Je to napäté váhanie pred definitívnym vyslovením, trvalá istota neistoty. "Možno" je kyvadlo, ktoré sa nehodlá zastaviť, chvením možnosti nielen vysloviť, ale aj žiť. Je to báseň, ktorá môže byť skutočná, a šanca na vratkosť každej pravdy. "Možno" je útok na dvere bez steny, kde sme obaja prievanu, možno rukojemníkmi komunikácie. V tejto skvelej možnosti sa možno stretneme a nájdeme niečo, čo prehovorí k našej vlastnej možnosti hovoriť a byť.
Rozhovory slovenského básnika a esejistu s osobitými a svojráznymi literátmi, ktorí nikdy nepatrili do žiadneho stáda.
Román Spytovanie je pokračovaním dlhodobej spolupráce Ivana Kadlečíka a Olega Pastiera. Ich dialóg o literatúre, umení, hudbe a všeličom inom začal v roku 1989 a trvá dodnes. Viac ako dvadsaťročné „spytovanie“ je sondou do rôznych časových a dejinných zvratov nielen Kadlečíkovho životného príbehu, ale aj ponorom a náhľadom do kultúrnych, spoločenských a politických krkolomností rokov minulých a, samozrejme, aj do našej najsúčasnejšej súčasnosti.
Antologia zawiera obszerne wybory z całej dotychczasowej twórczości trzech czołowych poetów słowackich średniej generacji. Mimo wspólnoty pokoleniowej, znacznie więcej ich dzieli, niż łączy. Oleg Pastier, legenda słowackiego samizdatu, jest autorem m.in surrealizujących liryków tomu Oko za ząb. Karol Chmel, będący także wybitnym tłumaczem literatury polskiej i literatur południowosłowiańskich, to poeta paradoksu i metafizycznych przeczuć. lvan Kolenić, najmłodszy z całej trójki, jest twórcą wierszy, których podmiot liryczny to zblazowany arystokrata ducha, erudyta, hedonista, przerafinowany i z lekka wszystkim znudzony ironista. Opracowana i przełożona przez Leszka Engelkinga antologia daje znakomite świadectwo bogactwa współczesnej poezji słowackiej.
Pastierova samizdatová básnická tvorba, reflektujúca kontakty s českým disentom a cezeň aj s českou poéziou, vyšla v zbierke Plot. Prvá časť Duté ticho je popretkávaná dedikáciami priateľom, básnikom „mlčania“, ako J. Skácel, I. Blatný a i. Autorova poetika v nej osciluje medzi pocitovo vyhrotenými metaforami, evokujúcimi stíhanie, opustenosť autorov a sloganovým satirickým popevkom. Ich razanciu v druhej časti zbierky Tieň Chamraj vystriedali štvorveršia so vzorom v čínskej lyrike. Charakteristickým znakom Pastierovej tvorby sa stáva úsilie o striedmosť výrazu a variovanie motívu exilu ako stavu duše aj skutočného exilu.
Zbierka haiku trinástich slovenských autorov, z ktorých každý na úvod zodpovie na otázky prečo píše haiku, čím ho haiku zaujalo a čo všetko sa dá úsporným haiku napísať.
Všetko nevyhnutné, osudovo nalinkované si nás stále viac a viac znepriateľuje. Odchody. Príchody. Očakávania. Stála nestálosť. Bezhraničná prelietavosť. Čokoľvek hasnúce, vyspievané. Nedajme sa, nenechajme sa preto mýliť minulým, budúcim, tobôž nie prítomným. V deň súdny nech fúknu do trúb všetci omilostení – ale nech nesúdia, lebo „deň za dňom treba vypiť do dna“. Zatiaľ ešte stále zlomkovito krúžime nad cieľom, ktorý nemá ustálený stred a jeho okraje sú tiež len okrajové. A práve teraz, v tejto chvíli na zlome pavučinových dní bodliakom usychajú ostne a v lístí sa jeseň zažíha; tak pridajte sa, krúžte s nami, pite do dna.