Päť scenárov, päť koláží (Boli biele Vianoce, padal čierny sneh; Pískať sa nesmie, tlieskať sa nemusí; Zatmievanie v pekných snoch; Kropte!; Začiatky konca nehybnosti) – to je iba päť príbehov stratených kdesi za ozvenou tichých hlasov, päť príbehov o tom, kto sme boli, a o tom, kto sme. Nič viac, ale ani nič menej v tejto knihe nenájdete.
Urobiť si jasno v otázke – čo zaradiť k rodinnému striebru slovenskej kultúry 20. storočia – vôbec nie je ľahké. Veď v konečnej fáze triedenia rozhodujú detaily, takmer nepostrehnuteľné jemnosti, subtílne odlišnosti. A pritom jediným nástrojom, ktorý nám môže pomôcť, je naša intuícia. Oleg Pastier výstižne dokáže interpretovaťnielen dielo jednotlivých protagonistov, ale aj dobu, v ktorej tieto nevšedné diela slovenskej kultúry vznikali. A boli to „časy žičlivé“ i „časy temné“. Aj preto je kniha Za ozvenov tichých hlasov živým dialógom s tou minulosťou, ktorá je súčasťou našej nie príliš kultúrnej prítomnosti. Dobové materiály, aktuálne rozhovory, komentáre a korešpondencia, texty známe i menej známe alebo nájdené v pozostalostiach – s tým všetkým pracuje vo svojej knihe portrétov Oleg Pastier s neobyčajným citom pre detailnú drobnokresbu jednotlivých tém.
Román Spytovanie je pokračovaním dlhodobej spolupráce Ivana Kadlečíka a Olega Pastiera. Ich dialóg o literatúre, umení, hudbe a všeličom inom začal v roku 1989 a trvá dodnes. Viac ako dvadsaťročné „spytovanie“ je sondou do rôznych časových a dejinných zvratov nielen Kadlečíkovho životného príbehu, ale aj ponorom a náhľadom do kultúrnych, spoločenských a politických krkolomností rokov minulých a, samozrejme, aj do našej najsúčasnejšej súčasnosti.
Rozhovory slovenského básnika a esejistu s osobitými a svojráznymi literátmi, ktorí nikdy nepatrili do žiadneho stáda.
Na stránkach tejto knihy nepretržite pulzuje slovo "možno", ktoré naznačuje možnosť vodstva. Tento pulz, vyživený istotou slova, balansuje nad priepasťou mlčania. "Možno" sa stáva zaklínadlom rituálu, ktorým je samo možné hovorenie básne. Je to tiché vyjadrenie, vlastné ostrie blízko krvi, a najvlastnejšia možnosť skutočnosti, ktorú treba otvoriť. "Možno" je nepevné a neurčité, ale naliehavo vyjadruje nádej, ktorá sa pociťuje iba v ňom. Zachytáva pulzovanie cez stenu ne-možnosti a zlyhávania sluchu, pričom predstavuje plachú blízkosť uskutočnenia. Je to napäté váhanie pred definitívnym vyslovením, trvalá istota neistoty. "Možno" je kyvadlo, ktoré sa nehodlá zastaviť, chvením možnosti nielen vysloviť, ale aj žiť. Je to báseň, ktorá môže byť skutočná, a šanca na vratkosť každej pravdy. "Možno" je útok na dvere bez steny, kde sme obaja prievanu, možno rukojemníkmi komunikácie. V tejto skvelej možnosti sa možno stretneme a nájdeme niečo, čo prehovorí k našej vlastnej možnosti hovoriť a byť.