František Švantner Životopis
František Švantner se ve své tvorbě zabýval hlubokými existenciálními otázkami a složitostí lidské duše. Jeho prózy se často noří do tajuplných světů, kde se realita prolíná s fantazií a sny. Švantner mistrně vykresluje vnitřní boje svých postav, jejich touhy, strachy a hledání smyslu života. Jeho styl je lyrický, plný sugestivních obrazů a symboliky, která čtenáře vtahuje do magické atmosféry jeho děl. Jeho psaní je považováno za klíčové pro slovenskou literaturu, obzvláště pro svůj jedinečný pohled na lidskou existenci.
František Švantner (pseudonymy Fraňo Bystran, Bystran) (*29. január 1912, Bystrá – †13. október 1950, Praha) bol slovenský prozaik. Narodil sa v rodine robotníka. Vzdelanie získal v rodisku, neskôr v Podbrezovej a na učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Po ukončení vzdelania pracoval ako učiteľ vo viacerých slovenských mestách a obciach (Mýto pod Ďumbierom, Podbrezová, Nová Baňa, Hronský Beňadik), až napokon krátko pracoval ako riaditeľ školy v Hronci. Pracoval tiež v miestnych organizáciách Matice slovenskej, kde bol činný v oblasti osvety. Stal sa členom Literárneho odboru Umeleckej besedy slovenskej, vedúcim Tvorivého filmového kolektívu a tiež osvetovým inšpektorom. Zomrel na mozgový nádor v nemocnici v Prahe.
Písať začal ešte na učiteľskom ústave, kedy publikoval prvú poviedku v časopise Svojeť. Vo svojej tvorbe čerpal najmä z archaickým mýtov a ľudových balád. Veľký vplyv na jeho tvorbu mali Émile Zola, Victor Hugo, Charles Ferdinand Ramuz, Fiodor Michajlovič Dostojevskij, z našich autorov to boli hlavne Margita Figuli, Ľudo Ondrejov či Dobroslav Chrobák, no študoval i dielo E. A. Poa. Vo svojich dielach oslavuje prírodu a prírodný život, využíva naturalistické a lyrické prostriedky, využíva prvky iracionality a fantastiky, no tiež senzualizmu a erotiky, no predovšetkým skúma hranicu medzi životom a smrťou. Vykresľuje tiež psychologické, sociálne a dobové motivácie konania svojich postáv a dejov.